Po piatich dňoch sme sa znova vybrali do Lučenca. Ráno bolo tiež zima, no mne už toľko nie, lebo som sa doma najedla. Ale tlaky v bruchu od strachu som mala aj tak. Zazvonila som pri dverách, oni otvorili a prijali ma.
Tak ako sľúbili pred pár dňami, mala som pripravenú izbu číslo 1 a posteľ pri okne. Šok nastal vo chvíli, keď som do tej izby vošla. Zima ako v chladničke. Viac ako desať stupňov tam určite nebolo. A okná zateplené, či skôr zadebnené pichľavými erárnymi dekami. Do trojposteľovej izby sme v ten deň nastúpili všetky tri nové pacientky.
Ako som už spomínala, neležala som v nemocnici už dávno, ale na návšteve som tam bola. Vždy tam bolo práveže až príliš teplo, tak som si ani nijaké zvlášť teplé veci nebrala. A to bola chyba. Nechala som si teda na sebe všetko, čo som mohla. Tielko, nohavičky, ponožky. Aj župan. Takto som sa zababušila pod tenký paplón a na vrch ešte prikryla erárnou dekou.
Keď na izbu prišla sestrička, naznačila, že ak má niekto doma ohrievač, nie je problém, môže si ho doniesť a používať.
No dobre, teplo by sme mali sľúbené. A čo teplá voda na pitie do termosky? Už som si na ňu zvykla a bez nej by som fungovala len veľmi ťažko. Bude ale niekto ochotný mi ju zohriať? Veď by to nemuselo byť nič zložité. Ani nadštandardné.
Nie! Nebol. Nikto! Dokonca som bola poprosiť aj pani v bufete na neďalekej chodbe. Vraj oni majú kanvicu len pre súkromné účely a zohrievať v nej vodu pre pacientov nemôžu. No úžas. Všade samá ochota. Najjednoduchšie bolo doniesť si kanvicu z domu, zohrievať si vodu na izbe a nikoho neotravovať.
A tak môj priateľ absolvoval cestu do Lučenca v ten deň dvakrát. Urobil pri tom stopäťdesiat kilometrov, len aby mi zabezpečil aspoň základné ľudské potreby. Teplo a teplú vodu. Teraz som už len zvedavá, koľko peňazí za tento „komfort“ budú pýtať. Na začiatku nám povedali, že sa platí jedno euro za elektrinu. Ak používame trebárs kanvicu alebo nabíjame mobil. Len mi nie je jasné, či to euro bude na deň alebo za celý pobyt. Za komfort na izbe a stravu si pýtali tri eurá denne. Uvidíme. To bude tak trochu prekvapko.
Komentáre