Vždy by sme sa mali na niečo tešiť, vravia múdre knihy. Tak aj ja som sa už od piatka tešila na dnes, lebo som sa dozvedela, že na trhu budú predávať ovocné stromčeky.
Už z diaľky som videla hlúčik ľudí pri aute s českou poznávacou značkou a s prívesným vozíkom. Stromkov mal na vozíku celkom dosť a pri pohľade zblízka ma potešilo, že som uvidela farebné štítky, aké používa môj osvedčený dodávateľ. Vyzeralo to nádejne.
Potom som ale zistila, že majú aj stromky a kríčky so štítkami iných pestovateľov, a tak som sa opýtala, či majú Aprimiru. Chlap na mňa vyvalil oči, že čo to vymýšľam, že o ničom takom nepočul. Tak som sa poďakovala a chcela som odísť. Ešte som si stihla vypočuť dialóg medzi predavačom a zákazníkom.
Predavač: „Čo vám dám?“
Zákazník: „Jednu višňu“. Predavač: „Jednu višňu, čo ešte?“
Zákazník: „Jednu nektarinku“
Predavač : „Jednu nektarinku, ešte niečo?“
Zákazník : „Už nič, ďakujem.“
Predavač: „Spolu to bude…“
Ani som na výslednú cenu nepočkala, to čo som počula, mi bohate stačilo.
Nezdá sa vám to čudné? Alebo som čudná ja, keď vyžadujem, aby ten, kto niečo predáva, aspoň tušil, čo predáva? Čakala by som, že pri dnešnom množstve rôznych odrôd a podpníkov dá predavač zákazníkovi aspoň na výber, keď už sám nevie poradiť. Veď nie je celkom jedno, či je odroda samoopelivá, či má silný alebo slabý rast a či je vôbec vhodná do tejto nadmorskej výšky. Ale zrejme to je ľuďom jedno, lebo podaktorí aj nakúpili.
Ak ste dnes boli u nás na tržnici, teda vo Veľkom Krtíši, a nejaký stromček si kúpili, som zvedavá, či sa vám ujme. Podľa stavu tých koreňov mu veľkú šancu nedávam, aj keď vám držím palce.
Komentáre