Hovoriť o starobe sa mladým akosi nechce. Ani nad tým neuvažujú. Dokonca ani v strednom veku nechceme myslieť na starobu a náš život na dôchodku. A za vrchol drzosti sa považuje, keď v prítomnosti dámy hovoríme o veku alebo naznačujeme čosi v tom zmysle, že už nie sme najmladší. Ba dokonca povedať, že niektoré telesné obtiaže prichádzajú s vekom, je nedôstojné. A predsa existuje „vec“, v súvislosti s ktorou hovoriť o starobe je milé a príjemné.
Najneskôr po strednej škole si naplno uvedomíme fakt, že naša rodina, v ktorej sme vyrastali, je len dočasný príbytok. Že tu sa máme naučiť, ako žiť a potom máme ísť žiť svoj vlastný život. Hoci k rodičom a súrodencom nestrácame citové puto, skôr či neskôr sa v našej blízkosti objaví človek, ku ktorému cítime to, čo k nikomu inému. Túto osobu často nazývame našou polovičkou.
Najčastejším vonkajším prejavom spätosti dvoch ľudí sú ich svadobné obrúčky, ktoré si vzájomne vymenili v deň, keď verejne spečatili svoju túžbu spolu zostarnúť. Prežiť svoj život v trvalej blízkosti toho druhého, spoločne zdieľať zážitky z každodenného života aj sviatočných dní. Podieľať sa na bolesti toho druhého aj prežívať chvíle šťastia a úspechu.
Svojich rodičov berieme ako samozrejmosť a je pre nás prirodzené, že sú spolu. A neuvedomujeme si, že rovnako nás chcú vidieť aj naše deti. A že ako sme my ako malí obdivovali zlaté svadobné obrúčky našich rodičov, aj oni raz budú s obdivom pozerať na tie naše. Nebudú si uvedomovať, že žiť s tým druhým nebolo vždy jednoduché, že spoločný život nebol vždy prechádzka ružovou záhradou.
Tak, ako si zodpovedne vyberáme partnera na celý zvyšok nášho života, dôležité je vybrať si dobre aj svadobné obrúčky. Aby sme na staré kolená, ako sa zvykne hovoriť, mohli vnúčencom ukazovať náš symbol lásky, ktorý sme si vymenili, keď sme sa ako mladí rozhodli s tým druhým zostarnúť.
Komentáre