Je to vždy „super“, keď jeden „novinár“ píše vo svojom plátku o tom, o čom písal nejaký politik v inom plátku. Čitateľ tak dostáva nie fakty na stôl, ale opis vyjadrení, čo môže nezriedka dostať iný význam, ako autor pôvodne zamýšľal. A hoci nepovažujem Ivana Mikloša za ekonóma, ale za politika, ergo nehovorí fakty, ale to, o čom chce aby ľudia rozmýšľali a ako rozmýšľali, nemožno mu uprieť otvorenosť. Najmä v tomto článku, o ktorom píšem, že písal jeden iný.
V pôvodnom článku nehovorí Mikloš o Slovensku a jeho problémoch, ale o svete a jeho problémoch. Lebo by inak musel priznať svoj leví podiel viny na súčasnej situácii. A je len otázkou Staněkovho princípu, ako sa to mohlo stať (majú to od zaplatenia lebo od presvedčenia?). Ale odvedenie pozornosti od princípu k nepodstatným maličkostiam je bežnou metódou, ako odvrátiť pozornosť od dôležitého. A to teraz nechcem robiť.
Vráťme sa k pôvodnému posolstvu Ivana Mikloša v pôvodnom článku, ktorý je zamknutý len pre predplatiteľov. Áno, takýmto spôsobom niektoré denníky, kedysi zvyknuté na masovú čítanosť, riešia svoje existenčné problémy dnes. Kedysi o sebe vyhlasovali, že sú „mienkotvorné“, dnes ich takmer nikto nečíta. A ak čitateľ cíti nutkavú potrebu pod článkami diskutovať, aj pod tými odomknutými, musí si zaplatiť mesačné predplatné. A aj tak mu redakcia konto zablokuje, keď diskutuje inak, ako si ona predstavovala. Ergo hlas ľudu, hlas boží, ich nezaujíma, ich zaujímajú len peniaze na prežitie redakcie a hlásanie jediného správneho naratívu. Aspoň teda svojim ovečkám, lebo pre ostatných už nie sú ani mierkotvorné, vlastne už vôbec nie sú. Nikoho nezaujímajú.
Takže Ivan Mikloš nám oznamuje, že tie kozmické dlhy, ktoré jednotlivé vlády majú, sa budú riešiť. To je úloha takýchto „expertov“ v mimovládnych štruktúrach, pripravovať verejnosť na budúcnosť, oznamovať im, čo sa s nimi bude robiť. Lebo súhlas más, to je to, čo ľudia, ťahajúci figúrkami po šachovnici, potrebujú, to je ich spôsob vyhnúť sa karme. A riešenia gigantických dlhov pozná svet len dve. Ani jedno nie je príjemné pre obyčajného človeka.
Ešte krátka odbočka. Vo videu (a možno aj v pôvodnom článku za paywallom) sa objavila myšlienka, že za extrémnymi dlhmi štátov sú vydrancované prírodné zdroje. Väčšie klamstvo som v živote asi ešte nepočul. Prírodné zdroje sú vydrancované preto, že vlády a banky majú možnosť vytvárať dlhy. Keby to fungovalo ako v minulosti, že každý si musí na svoj rozvoj najskôr zarobiť a ušetriť (a inflácia mu neužiera z majetku, lebo tisícka spred desiatich rokov má rovnakú hodnotu tovaru, ako dnes) alebo sa musia viacerí na nový biznis poskladať (to je princíp družstevníctva alebo aj akciových spoločností), tak by sa zdroje nedrancovali s pomocou dlhov a s vidinou budúceho veľkého zbohatnutia. A keby nebol dlh (pôžičky, úvery, hypotéky) k dispozícii, ľudia by nenakupovali na dlh ani dovolenky ani smartfóny ani domy väčšie, ako skutočne potrebujú, nenavážali sa na väčších a drahších autách, ako skutočne potrebujú a šmelinári by na tom všetko nezarobili neskutočné prachy. Bez ohľadu na to, či sedia v tričku v krčme alebo s bielymi goliermi v lesklých sklenených a mramorových budovách. Takže nenažranosť niektorých ľudí je príčinou tohto neskutočného marazmu, v ktorom sa topíme a ktorý sa niektorí ľudia, v mene ktorých niektoré tváre verejne vystupujú, chystajú začať riešiť. Samozrejme, nie na svoj úkor a na úkor svojho majetku. Len aby sa im to nakoniec nevymklo spod kontroly, to sa revolúciám stáva…
Takže ak nás niekto zavádza v jednom, dá sa mu veriť v niečom inom? Lebo ja neverím, že politici robia chyby. Politici sú len ukazovaní herci, hrajú svoje role, scenár a texty im napísal niekto iný, ktorého pri predstavení nie je vidieť…
Takže dlhy vlád a verejného sektora sú vysoké, ďalšie zvyšovanie dlhov neprichádza do úvahy. To podľa mňa znamená, že už nevidia cestu získavania majetku obyčajných ľudí a hromadenia ho pod svojou kontrolu. Pomer medzi majetkom bohatých a zvyšku sveta je už tak vysoký, že ďalšie zvyšovanie ich bohatstva je už neefektívne doterajšou cestou. Alebo vedia, že im z pokračovania hrozia veľké riziká. A čínskou cestou nechcú ísť.
Tam vedúci predstavitelia oznámili, že by bolo dobré, keby sa multimiliardári, ktorí sa k svojmu bohatstvu dostali štátom podporovaným biznisom a nízkymi mzdovými nákladmi, podelili s časťou svojho bohatstva s ľudmi, ktorí im pomohli tak nechutne zbohatnúť. Jeden z tých bohatých sa ozval v médiách, že tie peniaze si on sám zarobil svojou šikovnosťou a nebude sa s nikým deliť. Následná daňová kontrola jeho firiem bola čistou zhodou okolností, rovnako ako to, že onoho podnikateľa dlhšiu dobu nikto nevidel. A tí ostatní pochopili, že je dobré postaviť svojej komunite novú nemocnicu, školu alebo cestu či iný verejnoprospešný statok zo „svojich“ peňazí a zlepšiť tak ľuďom život a sebe svoj obraz v očiach strany a vlády 😉
Ako vravím, nenažranosť vidím ako problém a to, že bohatí nezávidia nám chudobným, ale súťažia medzi sebou, kto koľko každý rok získa na svoje kontá.
Zrejme naozaj dochádza priestor na tlačenie peňazí, lebo inak by im ani na um nezišlo s tým niečo robiť. Veď už klasik v Čechách nahlas do médií povedal, že „Dluhy se přece neplatí“. Za prezradenie tejto pravdy veľkých peňazí zožal ostrú kritiku a médiá usilovne pracovali na tom, aby všetko otočili a zosmiešnili, len aby si občania nič nevšimli.
Ako zmazať dlhy štátov
Cesty sú dve, ani jedna nie je bezbolestná, len jedna je rýchlejšia. Vojna. V lepšom prípade revolúcia. Prestávajú existovať inštitúcie (polícia, prokuratúra, banky, sociálna poisťovňa, zdravotná poisťovňa – vrátane ich kapitálu), bankovky strácajú hodnotu, s kufrom peňazí chodiť pre bochník chleba sme už v Európe zažili. V podstate reštart a ideme odznova. S novými peniazmi a novými dlhmi 🙁 V Nemecku po 2. sv. vojne rozdali občanom každému rovnaké bankovky a tým začali svoju obnovu a neskorší rozmach. Ktorý musel „niekto“ zastaviť, lebo rovnako ako Japonci začali ohrozovať „pána“.
Druhou cestou je inflácia.
Veľa ľudí to nechápe, tak skúsim polopatistický príklad.
Predstavte si, že bochník chleba stojí 1 euro. A štát je schopný na daniach vybrať za rok desať miliárd €. Ak si požičia jednu miliardu €, ako keby si požičal jednu miliardu bochníkov chleba. A má ich vrátiť o desať rokov.
Keby nebola inflácia, tak o desať rokov má miliarda eur, ktoré má štát niekomu vrátiť, hodnotu jednej miliardy kusov bochníkov chleba. A aby ich štát mohol vrátiť, musia ľudia v tom štáte vyprodukovať obilie, ale aj energiu na upečenie tej miliardy bochníkov. Miliardy bochníkov navyše, lebo by inak sami nemali čo jesť, keby zrazu tú jednu miliardu bochníkov vyrobili a odovzdali preč.
No ak by štát zaviedol nové poplatky pre občanov aj pre firmy, zdvihol poplatky za diaľnice alebo „donútil“ firmy zdražieť elektrinu či iným spôsobom by dosiahol, že by sa v štáte zvýšili ceny, kľudne môže o päť rokov stáť ten istý peceň chleba už 1,50 eura. A o ďalších päť rokov už dve eurá. Takže v čase vrátenia jednej miliard eur má suma hodnotu nie jednej miliardy bochníkov chleba, ale len päťsto miliónov kusov chlebov. Teda treba len polovicu obilia a polovicu elektriny. Práca je síce rovnaká, ale mzdy rastú vždy pomalšie, ako ceny, takže hodnota práce ľudí je síce vyššia, ako pred desiatimi rokmi, ale nie je dvojnásobná. Skrátka chleba podražel, miliarda eur už nemá tú silu. A keďže pre štát, ktorý vracia dlh, to je stále tá istá číselná suma, ale musel na to vyprodukovať len polovičnú hodnotu materiálu, statkov či hmoty, nazvite si to ako chcete, v podstate štát vrátil len polovicu reálnej hodnoty, ako si pred desiatimi rokmi požičal. Zo svoje ekonomiky „stiahol“, teda občanom zobral, len polovicu chlebov, druhá polovica im ostala.
Ten samozrejme zdražie, ale to štátu vyhovuje, lebo aj ďalšie roky treba vracať nejaké pôžičky. A to je dôvod, prečo vlády majú rady infláciu. Umožňuje im bezbreho si požičiavať a menej vracať.
Kto ale štátu požičia, keď sa mu vráti menej? A prečo? Čo z toho má?
Úrok. Každý rok mu štát zaplatí úrok. Ktorý môže okamžite minúť. A dobre vypočítaný úrok môže nahradiť „stratu“ i infláciu. Problém je ale oveľa komplikovanejší. Požičané peniaze sú v podstate fiktívne peniaze, číslo v počítači, kapitál sa z toho stáva až momentom splácania… Oplatí sa požičať, keď ste banka.
Inflácia a občan
To, že každý rok niečo zdražie, ste si iste všimli. Aj ten chlieb už dávno nestojí euro a už dávno neváži jedno kilo… To je inflácia v praxi. Skrátka dostanete za svoje peniaze menej. A Ivan Mikloš vám hovorí, že to bude oveľa, oveľa menej.
Skúsim ďalší príklad. Za svoju prácu dostane zaplatené v januári, ale chlieb si kúpite až v decembri, to už bude zase drahší. Alebo inak, aby sa to lepšie chápalo.
Rozhodli ste sa presťahovať. Z „hladovej doliny“ niekam, kde je viacej práce, a kde aj viacej zarobíte. A bývať chcete v rodinnom dome, nech vám sused nebuchoce nad hlavou. Takže v januári predáte byt, v ktorom bývate, povedzme za päťdesiat tisíc. Predáte aj byt po rodičoch, ktorý ste zdedili, takže máte na konte sto tisíc. Presťahujete sa zatiaľ do podnájmu na opačný koniec Slovenska a súčasne si kúpite pozemok na výstavbu domu, lebo ste si všetko dopredu pekne vybehali a zorganizovali, aj s projektom. A tiež začínate vybavovať hypotéku, lebo dnes za sto tisíc dom nepostavíte… Lenže všetko sa s úradmi nejako naťahuje. Kým dostanete poslednú pečiatku na stavebné povolenie, je tu september a medzitým pekne draželi všetky stavebné materiály, ale aj cena stavebných prác. Zrazu vám už vaše peniaze nestačia na celú stavbu, ale len na základy a hrubú stavbu múrov. Hypotéka musí byť väčšia, aby ste dokončili strechu, vodu, elektrinu, kúrenie, okná, dvere a ešte stále nemáte nábytok. Hoci ste mali všetko dobre premyslené a za 150 000,- by ste mali pekný hotový domček aj s pozemkom, v priebehu roka a pol, kedy dom dokončujete, už ste na sume 200 000,- eur a na krku máte hypotéku sto tisíc eur, namiesto päťdesiat tisíc eur. Dom je stále rovnaký, ako mohol byť pred dvomi rokmi, len úver je viac ako dvojnásobný, lebo úroky ho riadne predražia. Aby som nezabudol, plat máte stále rovnaký, ako pred dvomi rokmi, keď ste sa sem presťahovali. Aspoň že po kolaudácii už nemusíte platiť ten nájom, kde ste dočasne bývali, aj to dlhšie minimálne o pol roka, ako ste mali rozplánované. Aj to sú peniaze fuč…
Keby ste nemali hypotéku a byty mali predtým v krajskom meste, mali by ste za ne asi po sto tisíc, teda dokopy dvestotisíc a po stavbe domu by vám ostalo na konte takých päťdesiat. Na nábytok, auto, pekný plot, na čokoľvek. Ale vďaka inflácii by ste o prišli. Mali by ste síce ten istý dom, ako teraz, ale inflácia by „zožrala“ tie peniaze navyše. Ostali by ste „s holou riťou“. Len preto, aby vláda mohla vrátiť svoju miliardu lacnejšie…
Vždy si to odskáču obyčajní ľudia. Nikdy nie vlády a nikdy nie banky.
Základným princípom je skutočnosť, že mzdy rastú vždy nižšie, ako rastie inflácia, teda zdražovanie. Ak by ste nezmenili zamestnávateľa a nezačínali na vyššej štartovacej čiare, každý rok by ste voči cenám všetkého, čo kupujete, zarábali vždy menej a menej, hoci by vám pravidelne zvyšovali plat. Teda zjednodušene, každý rok si môžete za svoj zárobok kúpiť vždy menej a menej kilogramov chleba. Alebo je ten chlieb horšej kvality.
Takže občania „vďaka“ inflácii si za svoju mzdu môžu kúpiť zakaždým menej a menej, teda chudobnejú, lebo si nemôžu kúpiť nový mobil každé dva roky, ale len každé tri roky, nemôžu isť na dovolenku na dva týždne, ale len na desať dní a o pár okov len na týždeň. Nákup spotrebného tovaru sa odkladá, dokedy to len ide, auto sa radšej opravuje, ako by sa malo kúpiť nové. Peniaze nie sú a požičať si znamená živiť banku a sám strádať.
Ľudia s úsporami či investíciami v akciách či dlhopisoch nie sú na tom oveľa lepšie. Ak dobre zarábajú, tiež si ale môžu každý rok kúpiť len menej a menej, prípadne menej kvalitné. Alebo brať z úspor a investícií na dorovnanie svojho životného štandardu. Takže sa im zmenšuje ich majetok, tiež chudobnejú. V jednoduchom príklade, kým majú v banke na stotisíc chlebov, o pár rokov už to môže byť zásoba len na päťdesiat tisíc chlebov. Žiadny nezjedli, nič iné si nekúpili, len v medziročnom porovnaní majú uloženú nižšiu reálnu hodnotu, ktorú ušetrili tým, že „si odtrhli od úst“. Teda odložili svoju vtedajšiu spotrebu, nekúpili si kedysi luxusné auto, len obyčajné a rozdiel odložili. Zbytočne. Lebo tým prišli o majetok a žili chudobnejším spôsobom. Vďaka vláde a ňou riadenej inflácii.
Nie všetci žijú v panelákoch
Bývate v paneláku, povedzme že vo svojom, je to vaša jediná nehnuteľnosť, máte ešte aj auto. Váš život je zamestnanie, kde zarábate peniaze, a potom nejaké koníčky a výlety, kde si užívate voľný čas. Je len otázkou času, kedy vaše reálne príjmy, bez ohľadu na sumu, ktorá vám „cinkne“ na účet, klesnú tak, že sa budete musieť vzdať koníčkov a výletov, najprv len občas, neskôr natrvalo. Aby zostalo „na chleba“. Ste rukojemníkom vlády, ktorá vás postupne o všetko oberá, a rukojemníkom zamestnávateľa, ktorý vám nepridá. A ani dôchodca to nemá jednoduché, lebo penzie sú nízke. Za všetko v byte platíte. Za teplo, za vodu, za splašky, za elektrinu, za výťah, za správcu a len čo vytiahnete päty z domu, aj za zábavu v meste a ešte aj dopravu, lebo je väčšinou pešo všade ďaleko.
Iná situácia je, ak bývate na dedine a vaša záhrada nie je iba okrasná a nemáte iba zámkovú dlažbu a elektrinou vyhrievaný bazén.
Skúsenosti z poslednej veľkej vojny u nás, Druhej svetovej, ukazujú (ak to ľudia ešte nezabudli, resp. „mocní“ počkali, kým pamätníci vymrú – aby mohli znova roztočiť svoje osvedčené postupy), že prežiť na vidieku je ľahšie a jednoduchšie, ako v meste. Pritom v posledných desaťročiach sa podiel ľudí v mestách voči vidieku výrazne zväčšil. Nie len u nás, celosvetovo. Pretože čím je vyššia hustota ľudí, tým sa ľahšie ovládajú. Súvisí to s psychologickými termínmi, ktoré nejdem teraz rozoberať. Ale aj sami môžete mať nedávne skúsenosti, že ľudia v mestách lepšie „poslúchajú“, nie len preto, že sú závislí na prídeloch potravín zo supermarketov.
Takže ak máte bývanie na dedine toho starého typu, teda od ulice dom a za ním veľkú záhradu a nebodaj kdesi v chotári aj vinicu, lúku a nejaké pole či kus lesa, tak v priebehu času stále ležia na tých istých miestach a ich hodnota sa nemení. Teda množstvo vyprodukovanej masy. Či už trávy na lúkach, obilia na poliach (možno aj prenajatých), ovocia v sadoch a dreva v lesoch. Medziročné rozdiely podľa vplyvu počasia môžeme pre zjednodušenie teraz vynechať. Skrátka jeden rok sa urodí trochu viac, druhý trochu menej, tretí zase viac a tak dokola. Priemerne je to stále zhruba rovnako. Avšak cena takýchto pozemkov sa meniť môže. Ľudí (zatiaľ) pribúda, pozemky nie. A do toho inflácia, teda pokles hodnoty peňazí. Ak ste pred dvadsiatimi rokmi kúpili pozemok/sad/lúku za povedzme desať tisíc eur, dnes môže mať cenu dvadsať tisíc a to ste prosím pekne na ňom nič neurobili. Dalo by sa povedať, že sa váš majetok zdvojnásobil a ste boháč.
Naozaj? To by bolo len v prípade, že by ste ten „zhodnotený“ pozemok predali. No keby ste si urobili ten „chlebový test“, zistili by ste, že si za tie väčšie peniaze teraz, než ste v minulosti parcelu kúpili, kúpite stále rovnaký počet kíl chleba, ak nie menej! Takže váš majetok sa nezväčšil, nezbohatli ste, stále máte rovnako, len hodnota peňazí ide do sračiek. Len sa zobrazujú väčšie imaginárne čísla. Stále sa vám urodí rovnaký počet fúr sena, rovnaké metráky jabĺk, hrušiek a slivák, rovnako rajčín a paprík a sliepky vám znesú zhruba rovnaké množstvo vajec za rovnaké množstvo pšenice. Nič sa nemení, len tie čísla bankárom rastú pred očami.
Potravinová bezpečnosť
Takže ak svoj pozemok účelne využívate na produkciu potravín, nie len na vyvaľovanie sa pri bazéne, do ktorého vodu aj teplo na jej ohrev treba platiť peniazmi, tak minimálne tej časti jedla, ktoré vám dorastie na záhrade a v chlieve, sa inflácia netýka. Svojou stále rovnakou prácou vyprodukujete stále rovnaké množstvo zeleniny aj ovocia, vajec aj hydiny. Ak nekupujete umelé hnojivá, lebo pri regeneratívnom pestovaní ich nepotrebujete, ak nepoužívate rotavátor ani pluh a preto nekupujete benzín a naftu, lebo pri regeneratívnom pestovaní ich nepotrebujete, ak nekupujete chemické ochranné postreky, lebo pri regeneratívnom pestovaní ich nepotrebujete, tak hodnota vyprodukovaných potravín je stále rovnaká. Stále máte v priebehu roka na tanieri zhruba rovnaké množstvo jedla. Jeho cena samozrejme z roka na rok rastie, ale to vás nemusí zaujímať, lebo to nekupujete a cenovka v letáku je len ilúzia. Pravda, pokiaľ by ste časť jedla predávali, môže vás vyššia cena potešiť. 😉 Ale len do doby, kedy si za tie peniaze chcete niečo kúpiť. Aj to je drahšie, ako v minulosti 🙁 Takže vyššou cenou pri predaji len dorovnávate stratu z nákupu. Nula od nuly pojde, hovoria v Čechách.
Takže žiť na vidieku a časť svojho času venovať priamej produkcii potravín vyjde lepšie, ako sa snažiť stále viac a viac pracovať v meste, aby som si kúpil stále drahšie a drahšie jedlo a aj iné veci. Čím väčší podiel vlastnej produkcie máte na celkovej spotrebe, tým menší dopad na vás má zdražovanie v obchodoch, teda inflácia.
Keď k tomu pripočítame, že vami vyprodukovaná zelenina, ovocie, zemiaky, kukurica má vďaka nepoužívaniu umelých hnojív a chemických postrekov aj lepšie zdravotné účinky na váš organizmus, je jasné, prečo som použil termín potravinová bezpečnosť. A jej tretím pilierom je fakt, že prísun potravín nie je ohrozovaný kadejakými ropnými krízami či štrajkom zamestnancov obchodu, nebodaj štátom nariadeným zatvorením prevádzok alebo prírodnou kalamitou. Skrátka čo je doma, to sa počíta.
Takže vlastný dom, vlastný dvor, vlastná záhrada, vlastný sad, vlastná lúka, vlastný les, teda vlastníctvo výrobných prostriedkov-pôdy je to, čo vás chráni pred štátom ovládanou infláciou. Čo vás chráni pred každoročným plánovaným zvyšovaním životných nákladov a pred vaším každoročný nútením pracovať na vytváraní stále väčších hodnôt pre zamestnávateľa a ľudí v mocenskej pyramíde nad ním. Prácou pre seba nevytvárate väčšie hodnoty, hoci vytvárate hodnoty v stále väčšej cene. Ktorá vás ale nezaujíma, lebo to nekupujete, ale zjete 😉
A kto má väčšie plochy, ako dokáže sám obhospodáriť, môže využiť lacnú pracovnú silu, ktorá sa nájde na každej dedine, na nekvalifikovanú, teda skutočne lacnú, prácu. A z takto vyprodukovaných prebytkov „zaplatiť“ tú pracovnú silu a možno aj niečo predať. Za skutočnú vysokú cenu 😛
Takže my už vieme, že vlády sa chystajú zvyšovaním inflácie (veď „nácvik“ sme nedávno videli, keď prudko vzrástli ceny energií) zredukovať svoje dlhy a tým aj majetok občanov. Ale inflácia požiera úspory, peniaze na účtoch a v investíciách, nie hmotný majetok: dom, dvor, záhrada, sad, to sa infláciou nezmenší. Ani ostrovná solárna elektráreň (bez dotácií a bez predaja elektriny distribútorovi), ktorá vám dodáva aspoň časť energie, takže aj rast jej ceny sa vás dotýka len čiastočne. Menej, ako ostatných. Takže teraz už tiež vieme, ako sa chrániť pred tými „pánskymi huncútstvami“, čo na nás chystajú.
Ochranou je vrátiť sa k využívaniu svojich vlastných zdrojov, pozemkov. Prípadne dokúpenie ďalších, ak ste o ne v minulosti prišli či ste pri dedení dostali len zlomok pôvodných hektárov. Kým majú peniaze ešte nejakú hodnotu, vymeniť ich za niečo, čo na hodnote nestráca. Za pôdu. Iste, na pôde musíte pracovať, aby vám priniesla osoh. Ale ak na nej z nejakého dôvodu nepracujete, nestráca na hodnote a už vôbec nie na cene. A v zamestnaní, nech sa snažíte akokoľvek, je váš príjem obmedzený šéfom, tabuľkami, kolektívnou zmluvou. Môžete sa pretrhnúť, viac peňazí nezískate. A teda nezískate väčšiu hodnotu, ako je „spoločnosťou vopred určené“. Ste len otrokom, ktorý si sám musí za žetóny, ktoré dostáva, zaobstarať stravu a bývanie. Pričom ich cenu určuje niekto iný, nemáte na to vplyv. Povedia vám, koľko budete platiť za vodu, elektrinu, teplo, „správu“ bývania v bytovke. Na vlastnom pozemku si sami určujete, čo budete robiť, koľko toho spotrebujete a ak nie ste lenivý a máte zdravé ruky, nijaké eurá pri tom nelietajú. Iste, budete platiť dane z nehnuteľností, ale tie platia aj ľudia v paneláku a tam nemôžu nič. Platia ich aj ľudia v satelitných mestečkách, kde okolo domu na svojich „záhradách“ nedopestujú ani len ríbezle, nieto ešte zemiaky alebo ovocie na stromoch.
Inflácia sa dotkne ľudí, ktorí nebývajú vo svojom a pracujú na druhých. Ak pracujete pre seba a na svojom a bývate vo svojom, jej vplyv bude len čiastočný a ľahšie zvládneme zlé časy, do ktorých nás vlády smerujú. A nemusí to byť len zlá inflácia, alebo vojna. Stačí taká obyčajná malá prírodná katastrofa…
Podobné články:
Komentáre