Nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch. A úplne rovnako by sa porekadlo dalo parafrázovať aj v prípade choroby. Skrátka nikto nie je nesmrteľný a nikdy nevieme, na čo narazíme. Hoci niektorí možno idú svojim problémom v ústrety. Ale to už je otázka životného postoja a hodnôt.
Vybral som sa jeden deň do záhrady skontrolovať, ako to tam vyzerá a čo je nového. A cez plot som uvidel jedného zo susedov, ktorý si zrejme privstal, ako kráča svojou záhradou, opierajúc sa o paličku! Tušil som v minulosti, že má nejaké zdravotné ťažkosti, ale tá palička ma prekvapila. Mám v živej pamäti, ako si ňou pomáhala moja matka a tiež to, ako som pred rokmi bol pár mesiacov na ňu odkázaný aj ja.
„Kolená?“ pýtam sa s účasťou v hlase, ako som suseda pozdravil. Mlčky prikývol a pokračoval k stodole.
„Poznám,“ pokračoval som. „Tiež ma to občas chytí, nedostatok pokory.“ dodal som už viacmenej pre seba, keďže sused už pomaly odkráčal.
Takže sa ma už nestihol opýtať, čo s tým robím, ako to liečim. Povedal by som mu, že začnem piť viac vody a pri tom rozmýšľam, kde som urobil chybu, kedy som bol príliš namyslený a bohorovný. A potom to dám doporiadku, aspoň v sebe. Prestanem si namýšľať, povyšovať sa, byť arogantný. A keď sa dá, vyriešim to aj s konkrétnou osobou. Zmením svoj postoj ku konkrétnej situácii, pokúsim sa problém riešiť inak. Ohľaduplne ku každému a všetkému.
Nevadí, že ma nepočul. Pretože by mi aj tak neuveril. Musel by si pripustiť, že nie je taký jedinečný a nad všetkým a všetkými, ako si namýšľa. Inak by už nemal za sebou dve operácie kolien. Musel by byť menej pokrytecký a viac úprimný. Ale potom by bol vo svojich očiach aj menej úspešný. A to sa v „jeho kruhoch“ nepripúšťa.
Mne stačila jedna taká lekcia. Zobrala mi rok života. Nie liečba, moja arogancia, ktorá k tomu viedla. Hovorí sa, že človek sa celý život učí a nakoniec aj tak zomrie sprostý. Dúfam, že nezomriem príliš sprostý, že poznanie posuniem aspoň trochu vpred.
Podobné články:
Komentáre