Zrejme každý má občas pocit, že sa minul povolaním. Ja som ich za svoj život vystriedal niekoľko, ale každé som vykonával rád. No v tejto polovičke života sa mi často stáva, že si začínam myslieť, že som sa mal venovať niečomu úplne inému. Že som sa mal venovať sťahovaniu, alebo skôr vypratávaniu. Nechtiac som v tom získal bohaté skúsenosti.
Pamätám si, ako mi mama v detstve často hovorila, že som bordelár a nútila ma upratovať. Neskôr mi aj moja sestra potvrdila, že to bolo presne naopak. Nie, že by sme nútili upratovať matku, upratovať sme vždy museli my. A tak to bolo aj s „veľkým upratovaním“.
Prvý raz ma to postihlo pred asi dvadsiatimi piatimi rokmi. Rodičia predali dvojgaráž, ktorú sme stavali, keď som študoval. Už v nej nebolo čo parkovať a hlavne sa rodičia začali venovať vzdialenej chalupe po rodičoch. Takže vypratanie ostalo na mne. Staré pneumatiky po už vtedy veteránskej Volge GAZ 21 skončili v zbere, rovnako ako hrdzavé kanistre a kopa iných vraj „užitočných vecí“. Starým drevom sa kúrilo a použiteľné súčiastky aj náradie som previezol do existujúcej poslednej garáže rodičov. Tým bordelom som sa zaoberal vyše týždňa každý deň.
Keď sa otec pominul a mama už nechcela užívať chalupu, niekoľko ton železných plechov, rúr, tlakových nádob a iného harampádia som odviezol postupne do neďalekého zberného dvora, čo sa dalo sme predali na inzerát a k môjmu prekvapeniu som tam našiel aj veci, ktoré som pred rokmi nevyhodil, ale previezol do garáže. Tentoraz som bol nekompromisný. Ale aj tak mi vypratávanie rozsiahleho vidieckeho dvora trvalo mesiace, lebo som musel cestovať dobre ďaleko. A použiteľné náradie a gazdovské pomôcky opäť skončili v tej mestskej garáži. Teda čo sa zmestilo vedľa parkovanej vlečky za osobné auto.
Nie je to tak dávno, čo sme si kúpili chalupu na vidieku. Kopa ľudí si myslela, že sme s ňou získali aj mnohé dedinské poklady. No my sme odviezli do zberného dvora sedem plných áut kombi vyššej strednej triedy, so sklopenými sedačkami. A koľko dreva skončilo ako popol… Vypratali sme nie len štyri miestnosti dlhoročne neobývaného domu, ale množstvo odpadu sme odviezli aj z pozemku.
Aby som sa vrátil „ku koreňom“, nedávno ma čakalo vypratanie bytu a troch pivníc po matke. Mnohé z odevov v poslednom období poskytla ľuďom, ktorým ešte poslúžilo, ale aj tak nás čakala drina a odvážanie na rôzne miesta množstva kedysi užitočných vecí. Vrátane zberného dvora.
Vypratávanie ma musí niekde v podvedomí baviť. Kúpili sme si rodinný dom s menším pozemkom a čo nás čakalo tu! V izbách nie je čo vyhadzovať, bývalí majitelia si nábytok aj vybavenie odviezli do nového bydliska. Ale v šope a na dvore, to bolo bordelu. No najväčšie prekvapenie nás čakalo v garáži a najmä za ňou! Ako keby tu niekto prevádzkoval autoservis a skládku v jednom!
A tak som si zase zaobstaral veľké kartónové krabice, rozložil ich a začal triediť štýlom „Jedenkrát a dosť“. Kedykoľvek som na zemi alebo v miestnosti, do ktorej som vkročil, uvidel a chytil niečo do ruky, muselo skončiť buď na polici, ako naozaj užitočné, alebo v niektorom z boxov. Neexistuje, že by som niečo zobral do ruky a odložil nabok s tým, že potom… Rozhodnutie musí byť nevyhnutné a neodkladné. A večer cestou do mesta veziem v kufri aj jednu či dve škatule s obsahom „komunál“ či „plast“. Osobitne staré železo skončí vo výkupe. Nie, že by som na tom zbohatol, ale ďalej to v záhrade hrdzavieť nebude. Osobitná škatuľa poputuje na zberný dvor, plná starých satelitných prijímačov, rôznych prehrávačov a pokazených napájacích adaptérov. Prečo to muselo roky zavadzať v regáloch?
Jediná pozitívna vec na tejto činnosti zadarmo je, že si to robíme pre seba. A druhá to, že sa snažím svojim potomkom nezanechať rovnaké dedičstvo. Hoci sám odkladám rôzne veci na opravu alebo neskoršie využitie, raz do roka robíme veľké upratovanie. A veci, ktoré som neopravil alebo nepoužil najmenej tri roky, končia tam, kde odpad patrí. Prípadne ich ponúknem výhodne na bazos.sk
Na skladovanie treba priestor. No ak skladujete nepoužívané a nepoužívateľné predmety, je to drahý priestor.
Komentáre