Niektorí ľudia sa tvária, že ľudstvo je tu len dvesto rokov. Že pokrok nastal len nedávno a dovtedy sme žili na stromoch a v jaskyniach, ak sme vôbec boli. Pritom pred dvesto rokmi sa nepochybne niečo stalo a odvtedy sú ľudia zdieraní a využívaní. A pritom sa stačí len rozhodnúť a nebyť súčasťou stáda.
Pamätám si časy, keď internet nebol. Na informácie, odborné, boli len knihy a časopisy. Kúpiť jednu z mnohých kníh v kníhkupectve chcelo trochu peňazí a kopu odvahy vybrať tú jednu z množstva, občas aj šťastie. Keď mal človek známosti, mohol medzi regálmi tráviť hodiny a vybrať si jednu z kníh, podľa ktorej sa potom riadil. Alternatívou boli okresné knižnice, kde za symbolický ročný poplatok človek mohol tráviť hodiny či už v čitárni alebo doma s požičanými knihami a študovať.
Obe možnosti mali nevýhodu, človek bez skúseností nevedel posúdiť, či kniha nepíše nezmysly, či tomu autor skutočne rozumie a či jeho rady majú cenu. Našťastie bolo len málo publikácií, ktoré boli „úplne od veci“.
Dnes si môžete akúkoľvek informáciu vyhľadať pomocou internetu. Internet je taká veľká knižnica, kde nájdete všetko, ale stále máte povinnosť (voči sebe) posúdiť, či autor textu nepublikuje nezmysly (a prečo, komu to slúži). Nespornou výhodou je, že čím viacej informácií si prečítate (alebo pozriete ako video alebo vypočujete ako podcast), tým lepšie viete posúdiť kvalitu aktuálne prijímaného obsahu. Nevýhodou zase je, že čím viac toho prečítate či vidíte, tým skôr zabudnete. Či už obsah samotný alebo to, kde ste ho videli. Navyše sa stránky môžu meniť alebo zanikať, takže ani uložené záložky vám nemusia pomôcť znova sa dostať na pôvodný zdroj.
Našťastie stále mám výbornú pamäť. Takže si mnohé záložky ani neukladám, ukladám si v hlave len informáciu samotnú, aj to len v prípade, že korešponduje s doterajšími informáciami, teda ako by povedal profesor Staněk, zapadá do mojej informačnej architektúry súvislostí.
Takže dnes vám už nepoviem, kde som zachytil informáciu, že tibetskí mnísi sa liečia pohľadom do ranného slnka. Že tak dokážu vylepšiť aj svoj zrak. Každý si môže veriť čomu chce, ja na základe doterajších informácií som uveril tomuto spôsobu prijímania energie a sily a začal som to aplikovať. Spolu s ďalšou informáciou, že na zdravie zraku pozitívne vplýva pobyt v zelenej prírode.
A tak každé ráno, kedy som to stihol, som vstal na svitaní a vyšiel na vrch našej záhrady, aby som mohol vidieť východ Slnka. Presnejšie aby som vystihol moment, kedy Slnko vychádza spoza kopca na východe. A pozeral som sa sústredene oboma očami do zlatého kotúča, odkedy sa začal vynárať nad horizontom, až pokým nebol celý jeho kotúč viditeľný. Ku koncu už je to fakt sila a oko, to horšie, zaslzelo. Poďakoval som sa za liečivú silu a šiel po záhrade „po robote“. Čo znamená uprostred horúceho leta tak dvojhodinový rituál polievania zeleninových priesad a ďalších prác okolo gazdovstva. Takže sa pohybujem furt medzi záhonmi, ovocnými kríkmi a stromami na zelenej tráve. U nás betón nenájdete.
Zhruba po dvoch či troch týždňoch som zistil, že už nepotrebujem okuliare, aby som dovidel na dom na protiľahlom svahu nad dedinou. Podľa Google máp je to vzdušnou čiarou 850 m. Pre poriadok musím uviesť, že už pred týmto experimentom som asi dva roky sa po záhrade pohyboval bez okuliarí do diaľky, ktoré som nosil päťdesiat rokov! Pri robote sa človek potí a kvapky na sklách ma rozčuľovali. Radšej som bol bez okuliarí a do diaľky sa nepozeral, či skôr mi nevadilo, že neviem zaostriť, lebo na blízko som videl (okrem čítania – to je iná kapitola). Len na prechádzky s výhľadom som si okuliare brával, práve preto, aby som dobre videl do diaľky.
Už som nemusel.
Pomohlo mi Slnko? Ak som dva roky behal po záhrade (a bavíme sa o desiatkach árov, nie nejakom pidipozemku v satelite s betónovým múrom okolo) a stále som videl rovnako a po pár desiatkách terapií rannými lúčami sa mi zrak zlepšil, čo by ste si o tom mysleli bez predsudkov? Ja si myslím, že ranné slnko bez zelenej záhrady nefunguje, rovnako aj naopak. Čo si myslíte vy, je vaša záležitosť, ja nikoho na nič nenavádzam, len popisujem svoju skúsenosť. Už to trvá tri roky a každé leto skoro ráno robím to, že sa pár krát vo vhodnom čase prejdem na kopec a vystihnem prebúdzajúce sa Slnko a potom mu poďakujem. A dioptrické okuliare do diaľky už nosím len v puzdre v taške s dokladmi, lebo na vodičskom preukaze som vyfotený s okuliarmi.
U očného som bol asi pred piatimi rokmi, povinná prehliadka u vtedajšieho zamestnávateľa, okuliare na čítanie mi spravil zlé. Rovnaký lekár mi pätnásť rokov predtým predpísal správne okuliare do diaľky, po predchádzajúcej pätnásťročnej pauze „liečenia“ u očného. No najlepším lekárom je v skutočnosti Príroda.
Pretože síce lekár lieči, ale Príroda uzdravuje.
Podobné články:
Komentáre