Že s naším poľnohospodárstvom nie je niečo v poriadku, vedia hádam všetci. Alebo tušia. Aspoň teda ľudia, ktorí sa zaoberajú produkciou potravín, či už pre seba alebo na predaj, teda pre druhých ľudí. Laici sa však až teraz postupne dozvedajú, aký chaos do výroby potravín bol vnesený.
Medzi politikmi a na verejnosti sa téma produkcie potravín na Slovensku a sebestačnosť nášho štátu dostáva do centra pozornosti najmä tesne pred parlamentnými voľbami. Všetci kritizujú súčasný stav, označujúc ho za nedobrý, niektorí navrhujú riešenia. Všetci sú vedľa ako tá jedľa. Pretože pokým nebude jasne definovaný, zákonne nemenný cieľový stav, dovtedy sú všetky návrhy na zmeny len pokusom odstaviť jednu záujmovú skupinu od prameňa peňazí a prehodiť ich inej záujmovej skupine. Tak ako v prípade striedavej ne/vhodnosti konzumácie masla, bravčového mäsa či stužených tukov. Koho chleba ješ, toho pieseň spievaj, aby sme ostali tématicky ukotvení a súčasne roduverne slovenskí aspoň v ľudovej slovesnosti.
Perfektný popis, ako dnes funguje poľnohospodárstvo v Európe priniesol nedávno jeden internetový bulvár. Popisuje síce stav v Srbsku, ako keby nás na Slovensku malo zaujímať, čo sa deje v Srbsku, ale zrejme popísať skutočný stav u nás by bolo životu nebezpečné. Ale aj tak je článok a popis situácie v ňom veľavravný, zaujímavé ale je, že nikomu nestál článok za komentovanie. Zrejme sa v ňom nedá zaútočiť na Fica a jeho vládnu koalíciu ani na Rusko. A čo sa týka Srbov, zrejme v tom opozícia, ku ktorej podpore sa radí aj onen server, k dnešnému dňa (vydania tohto článku) v tom ešte nemá jasno, teda noty. Asi sa to „utrasie“ podľa vývoja situácie, či už podľa plánu alebo v rozpore s plánom. Poďme ale späť k poľnohospodárstvu.
Dovolím si odcitovať niektoré pasáže z uvedeného článku a potom k tomu dopíšem svoj komentár.
Suchý a horúci rok je pre chovateľov hospodárskych zvierat ťažký. Chýba zelená tráva, na pastvinách sa nepasie, studne a napájadlá vyschli. Dobytok potrebuje kŕmenie aj pravidelnú starostlivosť, čo si vyžaduje každodennú prácu chovateľov.
Na Balkáne majú obavy, či sa chovateľom podarí zabezpečiť dostatok krmiva na jeseň a zimu, keďže na vlastných poľnohospodárskych plochách nedopestujú počas suchého roka dostatok potravy pre dobytok.
Norbert Varga z Báčskeho Gradišťa sa už dlhé roky venuje chovu oviec. Tradíciu prevzal po starom otcovi a otcovi. Má 500 kusov württemberských oviec, ktoré chová na mäso. Zvieratá predáva, keď dosiahnu približne 80 kilogramov. Odvezie ich na bitúnok a do zberných centier, odkiaľ smerujú do Izraela.
Nebolo by rozumnejšie za takých podmienok, ako citovaný chovateľ popisuje, prispôsobiť stav chovaných zvierat aktuálnym podmienkam? Ak je teda menej paše, chovať menej oviec, kráv, kôz, čohokoľvek? Tak, aby ich zem uživila? Lebo ak je menej krmiva, budú zvieratá podvyživené a nakoniec zdochnú? Alebo ako to majú naplánované?
To si ako niekto myslí, že má doživotne garantované miesto a prácu? Základom prežitia je prispôsobenie sa. Aj môj starý otec bol gazda a otec baník, ja mám trvať na tom, že mi má vláda zabezpečiť prácu v Handlovej? Či garantovať odbyt produkcie na poliach?
No a tretí odstavec presne popisuje vychytralosť „sťažovateľa“. Voda sa spotrebovala zo studní, na lúkach nie je tráva, lebo aj to málo zožrali ovce, lebo všetko sa vyváža do zahraničia! Nepestujú to pre seba a svojich spoluobčanov, chovajú všetko len na kšeft, teda podnikajú, a teraz sa sťažujú, že sa im nedarí tak ľahko zarábať, ako kedysi. Ale zmeniť nechcú nič. No tak nech pestujú moruše a chovajú priadku morušovú, nech sú si vedomí, že minulé zisky boli odmenou za podnikateľské riziko. A teraz prišli slabšie roky, to tak v podnikaní býva.
Počas horúcich a suchých mesiacov sú jeho ovce denne na paši. „Na rozdiel od iných ovčiarov nemám problém s pastvou ani s dokrmovaním. Pastier ich vedie z poľa na pole, kde zostali zvyšky po žatve. Teraz čakáme, kým sa pozberajú slnečnica, kukurica a sója,“ uviedol Varga pre srbský Dnevnik.
Posťažoval sa, že posledných päť rokov prináša pôda málo úrody, no zatiaľ sa mu podarilo krmivo zabezpečiť. „Máme dosť vlastnej ďateliny, balíme kukuričné stonky, vyrábame siláž a lisujeme slamu,“ priblížil ovčiar.
Takže pôda prináša málo úrody, ale všetku organiku, ktorá by mala na nej zostať, zožerú ovce. A ich trus je energeticky menšia dávka živín, ako by bola tá organika, ktorú skŕmia. Buď ešte nepočuli o regeneratívnom prístupe k pôde alebo im je to jedno, hlavne že je zisk z Izraela. V podstate odvážajú bohatstvo svoje zeme do zahraničia, zarábajú na tom, prejedajú budúcnosť svojich detí. Pôda bez humusu, organiky, nezadrží vodu. Potom je sucho a toho, čo to spôsobil, nenapadne nič iné len dať rozhovor zahraničnému médiu a posťažovať sa, aký má ťažký život, debil.
„Našťastie dostávam dobré dotácie, ktoré mi umožňujú pokračovať v ovčiarstve. Na jedno jahňa, je to 3 000 dinárov (25,6 eura), čo je slušná suma, ktorá motivuje chovateľov rozširovať stáda alebo začať s farmárčením,“ dodáva Varga. Približuje, že na plemennú ovcu dostane 10 000 dinárov (85,3 eura). Ak sa tieto dve položky pripočítajú k solídnej cene za živú váhu predaných zvierat, ovčiar sa o vlastné živobytie nemusí obávať.
Aha, takže naozaj ide o prachy. Dostáva dotácie, aby choval ovce a exportoval ich, aj za cenu devastácie vlastnej krajiny. A dotácie pomáhajú túto devastáciu pôdy rozširovať na väčšiu plochu.
Verí snáď niekto, že ten, kto tento systém vymyslel, bol srdcom Srb a záležalo mu na blahu vlastnej krajiny? Na bohatstve a šťastí vlastných ľudí? A verí niekto, že aj u nás sú pri moci takýto „vlastenci“?
Podobné články:
Prečítajte si tiež:
Komentáre