Už som si tak nejak zvykol, že o permakultúre sa v médiách hlavného prúdu píše a hovorí tak nejak s dešpektom. Ako že permakulturisti sú podivíni, je to náročné na čas, úrodu im žerú škodcovia, vlastne sa to ani neoplatí a je to len taký výmysel bez úžitku. Ale že sme sebci a v podstate zaberáme miesto iným, viac úspešným pestovateľom, to som si prečítal tento týždeň prvý raz.
Tento názor odznel v jednom malom diskusnom fóre pre záhradkárov. A nebola to jediná perla ducha. Na monitore sa zaskvela medzi inými aj hláška, že umelé hnojivá vlastne nie sú umelé, lebo sú to, okrem dusíka extrahovaného zo vzduchu, všetko látky, ktoré matička Zem dlhé roky ukladala vo svojej hmote a my to vlastne len využívame.
No aby som text neskresľoval, tu je citácia:
A okrem toho sú takí, ktorí majú výrazne obmedzenú oblasť na prilepšenie záhradkárčením, záhradníčením. Beriem permakulturistov trochu za sebecov. Na neporovnateľne väčšej ploche dopestujú výrazne menej, než by sa patrilo. Jedlý les, výsadba semenáčov, stromy bez úprav koruny. Kde by bolo niečo iné vhodné, aby to uživilo a prinieslo radosť mnohým ďalším, na rozdelenej ploche. Ak dáme dohromady, koľko vypestujú v určitej oblasti malí záhradkári a permakulturisti, kto by vyšiel ako ten, kto robí viac pre súčasnosť a budúcnosť?
Vskutku hutný kus textu, v jednom odstavci vtesnaných mnoho myšlienok. Prečo mám pocit autorovej frustrácie z toho, že sám snáď má málo?
Ešte nedávno by som sa aj ja mohol považovať za človeka, čo má málo. Aj keď vlastný byt, auto, aktívna dovolenka, koníčky… Je to málo? Bicykloval som, fotografoval, lietal s modelmi lietadiel, jazdil na súťaže… Skrátka tzv. aktívny život panelákového človeka. A k tomu malá záhradka v kolónii. Nekvalitná pôda, malá výmera, nedostatok vody. No čo si chudák človek v takých podmienkach dopestuje, aby si prilepšil k mzde a ušetril na potravinách?
No a potom to človeku docvakne, že beží „krysí pretek“, ktorý nikdy nekončí. Dnes už na súťaže nejazdím, aktívna dovolenka možno raz za päť rokov, bicyklujem sporadicky. No hobby mám stále, pohybu dostatok. Prehodnotil som svoje aktivity aj s ohľadom na budúcnosť. Čo nabicyklujem ako sedemdesiatročný, koľko toho nalietam, bude sa mi chcieť ešte šoférovať? A tak sme si kúpili síce zanedbaný, ale dostatočne veľký pozemok.
Predkovia moji aj mojej polovičky pochádzajú z gazdovských rodín. Všetci mali aj pozemky. No postupom času sa niektoré predali, niektoré vyvlastnili, zvyšok rozdelil medzi dedičov. Vo výsledku každý by mohol mať pocit, že má málo na to, aby si prilepšil. Ale sťažovať sa nepomôže. My sme si prikúpili. Nahradili sme straty z minulosti. Tak ako to robili naši predkovia. Pracovali a šetrili, aby si mohli prikúpiť a v budúcnosti sa mohli mať lepšie. V budúcnosti, nie iba teraz a na starobu chudoba. Taľafatky a lákadlá modernej spoločnosti sme vymenili za grunt.
Už počujem náreky obyvateľov veľkých miest, ako oni si nemôžu prikúpiť pôdu, lebo v ich okolí je všetko drahé. Nuž, čo ste si vybrali, to máte. Lebo presťahovať sa do väčšieho a lacnejšieho inam ste sa mohli vždy, len ste si vybrali pohodlný život, o ktorý sa vám stará niekto iný. Vy len platíte. Pravda, ak ešte máte z čoho.
To by sme mali prvú vetu toho mudrlanta. Človek nemôže mať všetko a má to, čo si vybral. A čo si nevybral, alebo nebol ochotný to vymeniť za to, čo má, tak sa môže už len sťažovať. Sám na seba. Hoci na internetovom fóre.
Výnosy permakultúry
Pripomínam, Beriem permakulturistov trochu za sebcov. Na neporovnateľne väčšej ploche dopestujú výrazne menej, než by sa patrilo., na čo chcem reagovať.
Keďže sme na záhradkárskom webe a citát pochádza zo záhradkárskeho fóra, vynecháme z úvah o efektívnosti masovú poľnohospodársku produkciu obilovín a iných technických plodín, budeme sa venovať tomu, čo sa väčšinou na záhradkách pestuje, či už klasicky, ortodoxne, alebo permakultúrne. Teda zelenina, bobuľoviny, ovocné stromy.
Čo potrebuje bežný záhradkár?
Základom je pôda. Aby sme vypestovali zeleninu (a zemiaky), pozrieme sa do jednej zo susedných záhrad, ako ju využívajú. Na jeseň samozrejme zorali. Takže potrebovali naftu. Teraz na jar rotavátorovali, takže benzín. Potom na pôdu nasypali umelé hnojivá a jeden rok aj vápno. Hmota aj energia, opäť.
Takto „dobre obrobená pôda“ (výrok iného suseda) prijala sadenice zeleniny a potom domáca pani každý deň dopriala každej za plechový hrnček vody, čerpanej zo studne elektrickým čerpadlom. Samozrejme že zemiaky, uhorky a paradajky sú náchylné na plesne, tak použili ochranný chemický postrek. Nejeden postrek sa ušiel aj inej zelenine proti hmyzu.
Pravidelne polievané priesady potrebujú pravidelné okopávanie na likvidáciu prísuška aj buriny. Energiu nepočítame, tá je tentokrát na „chlebový pohon“, ale čo lieky proti bolesti chrbta? Tie rastú na kríkoch?
Medzi záhonmi aj popri plote rastie tráva. Tú treba pravidelne kosiť vyžínačom, rovnako aj medzi ovocnými stromami. To je ďalší benzín do krovinorezu. Tráva sa hodí cez plot susedovým ovciam, aby nezavadzala, benzín sa musí kúpiť.
Na jeseň treba úrodu pozbierať, zemiaky vyorať, opäť nafta do stroja. Suché vňate všetkej zeleniny pozbierať a spáliť, aby to na pozemku nezavadzalo. Tým by hospodársky rok končil, oranie sme započítali už na začiatku.
Čo potrebuje permakultúrny záhradkár?
Na to sa pozrieme do našej záhrady, ktorá je porovnateľne veľká. Začneme na jeseň po zbere úrody, teda prípravou pôdy na zimu a budúcu úrodu.
Ani na jeseň žiadna orba či iné rozrývanie pôdy. Necháme dážďovky pod vrstvu mulču alebo v tráve, aby ďalej pokojne prevzdušňovali pôdu a obohacovali ju o humus odstraňovaním odumretých rastlín. Žiadna nafta ani benzín. Na jar samozrejme žiadne rotavátorovanie, takže žiadny benzín, dážďovky mali celú zimu čas na svoju robotu. Preto nemusíme kupovať a rozsýpať na záhony nijaké NPK ani iné granule, do vyvýšených záhonov, kde vplyvom rozkladných procesov pôda trochu sadá, dosypem z kompostu, ktorý sa vytvoril zo všetkých zvyškov rastlín, ktoré vyrástli u nás na pôde a neboli ani vyvezené ani spálené. Áno, do štiepkovača na vŕby potrebujeme elektrinu.
Sadenice zeleniny rastú u nás pod vrstvou mulču, slamu kupujeme, seno si nakosíme na tej „zbytočnej“ pôde. Preto vôbec neokopávame a polievame zhruba tretinou vody, čo ostatní v susedstve. Teda spotrebujeme menej elektriny do čerpadla, lieky proti bolesti ani nepoznáme. Ak pestujeme zemiaky, tak v sene, nakosenom okolo záhonov a medzi stromami. Nepotrebujeme ich ani oborávať ani okopávať. Nehádžeme trávu ovciam, lebo nie je pre nás odpadom. Na kosenie trávy nám treba zhruba toľko benzínu, čo susedovi, len neplatíme za vznik odpadu, ale suroviny na ďalšie využitie.
Nestriekame ani zeleninu ani vinič, ak treba striekať proti voškám, použijeme žihľavový výluh, vyrástla u nás na okraji pozemku. Zadarmo. A nelikviduje užitočný hmyz a predátorov vošiek, ako chémia za peniaze. Súčasne spolu s kostihojom slúži ako prírodné dusíkaté hnojivo. Nepotrebujeme ho ťažiť v baniach ani vyrábať v továrňach, stačí plastový sud a voda.
Po zbere úrody idú nekonzumovateľné zvyšky do kompostéra, vytvorí sa z nich humus pre budúcu sezónu. Nikto neorie, nekupuje naftu.
Poschodové pestovanie
Kým bežný záhradkár efektívne využíva monokultúry (všetci vidia, že na jednom záhone sú pospolu paradajky, na druhom mrkva, na treťom kaleráby a na štvrtom zemiaky – aj škodcovia), v permakultúre je bežné pestovať na jednej ploche, či skôr v jednom priestore, viaceré plodiny spolu. Tak, aby sa vzájomne ochraňovali. Či už svojím pachom odpudzovali škodcov susediacich rastlín, alebo poskytovali pohyblivý tieň iným druhom či využívali rast a dozrievanie v inom kalendárnom mesiaci. Spolu tak využijú pôdu aj vodu v nej.
Typickým príkladom u nás je pestovanie jahôd a cesnaku či cibule na jednom záhone. Alebo hrozna a jahôd. Použijem citáciu z iného svojho webu:
Ja vidím 3 x 9 X 0,7 m2 jahodovisko a 3 x 9 m vinohrad. Každý „normálny záhradkár“ by mal to jahodovisko o celkovej ploche asi 19 m2 zvlášť a musel by ho samozrejme okopávať, aby tam ani jedna burinka neužierala jahodám drahocennú vodu. Rovnako by tak tých 19 m2 okopával pod viničom, lebo aj tomu by burina uberala vodu. Však čo by sa nenadrel, keď sa môže, však? A musel by zavlažovať 38 m2 a nakoniec by mu tie jahody aj tak mohli uschnúť, ako o tri odstavce vyššie. Čo je horšie, mohli by mu vyschnúť aj nejaké korene viniča, tie ktoré mu v zime nevymrzli.
Dostávame sa k jadru. U nás zdieľajú jahody aj vinič rovnakú plochu. Teda tých 19 m2 sme ušetrili, nemuseli kupovať alebo na nich pestujeme niečo iné (pravdepodobne spolu s niečím ďalším 😀 ) Námietky o spotrebovaní podpovrchovej vody a živín ľahko vyvrátite tým, keď sa pozriete, v akej hĺbke korení vinič a v akej jahody. Ďalšie otázky?
Pokračovanie: http://zahradavkopci.sk/co-je-na-obrazku/
A podobne je to s pestovaním drobného bobuľového ovocia (arónie, hlošiny, egreše, ríbezle, zemolezy…) pod stromami. Efektívne sa využije pôda (permanentne prihnojovaná a prevzdušňovaná dážďovkami) a zásoba vody v pôde počas celého vegetačného obdobia. A dosiahne sa tým dostupnosť úrody ovocia od mája do novembra.
Reakciu na predchádzajúce dve vety z citátu zakončím otázkou? Skutočne takto na väčšej ploche dopestujeme menej, ako vy „tradičným prihnojovacím a oracím“ spôsobom?
A kto určí, koľko sa má na danej ploche čoho vypestovať?
Ja vám to poviem. V našom „kultúrno-hodnotovom priestore“ sa to stalo v minulom storočí dvakrát. V štyridsiatych rokoch dvadsiateho storočia vo Veľkej Británii vláda počas 2. svetovej vojny pod vyhrážkou zoštátnenia určila farmárom, koľko plodín musia dopestovať, aby uživili ich armádu. Za tým účelom im nie len poskytovali umelé hnojivá a posielali na vidiek „inštruktorov“ ale ich aj nútili rozorať lúky a obrábať napríklad močaristé pozemky.
V päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia v Československu vtedajšia vláda, v snahe zkolektivizovať vlastníctvo pôdy a hospodárskych zvierat, predpisovala gazdom povinné dávky jednotlivých plodín a produktov, aby tak zaistili zásobovanie obyvateľstva, lebo vláda bola tak skvelá, že sa im domáci trh rozsýpal pod rukami. A kto má tendenciu komentovať to slovami „to boli hlúpi komunisti“, tak opäť pripomenie predchádzajúci odstavec o Veľkej Británii, aj Churchill bol podľa vás komunista? A autor citovaného príspevku je tiež komunista, keď chce permakulturistom zobrať ich veľké pozemky a prideliť si ho sebe, aby mohol dopestovať viac?
Snaha diktovať druhým, čo majú, môžu a nesmú nie je vlastná komunistom, je vlastná mocibažným a nie veľmi schopným ľuďom. Rozmýšľajte o tom, keď pôjdete voliť.
Aké stromy sú najlepšie?
Začnime ďalším kúskom z úvodnej citácie:
Jedlý les, výsadba semenáčov, stromy bez úprav koruny. Kde by bolo niečo iné vhodné, aby to uživilo a prinieslo radosť mnohým ďalším, na rozdelenej ploche.
Vždy je pri každom probléme zaujímavé dožadovať sa odpovede na otázku „Prečo?“ Väčšina ľudí nevie, len omieľa „lebo sa to tak robí“. Múdry z neba nikto nespadol, ale sprostých ako keby zhadzovali. Pravidelné strihanie stromčekov sa používa najmä preto, že v posledných desaťročiach sa predávajú ovocné stromčeky s bohatou rodivosťou kvalitných plodov, štepené na slabo-rastúcich podpníkoch. Napríklad aj preto, že sa ľudia natlačili na malé pozemky. Komunisti najskôr prideľovali 8 árov na rodinný dom (z ukradnutých pozemkov), neskôr šesť. Dnes vám nikto nič nepridelí, musíte si kúpiť a málokto si kúpi viac, ako päť árov za tie nekresťansky drahé peniaze. No a koľko stromov sa vám zmestí do „záhrady“ pri bungalove bez pivnice a so stáním pre dve autá? Ako vravím, život je ťažký a keď si sprostý, je o to ťažší.
Keď necháte bujnorastúci štep na slaborastúcom podpníku a nebudete ho strihať, nebude trvať dlho a vršok stromu „pretrhne“ korene a strom skape. Okrem toho na malom stromčeku bez pravidelného rezu bude nie veľa úrody. Takže podnecujete pravidelnou úpravou koruny k bujnému rastu na obmedzenom priestore. No o dvadsať rokov si môžete kupovať nový stromček.
Naproti tomu existujú ovocné stromy starých či pôvodných odrôd, ktoré nikto nestrihal každý rok a ovocia na nich je, že to nedokážete zjesť. Mnohé z nich vyrástli zo semena, nedá sa to nazvať nijakým odrodovým menom a pritom to môže mať skvelé ovocie. Len ste, pravda, nikomu pri takomto stromčeku nezaplatili za štepenec a v jeho cene aj licenčné poplatky držiteľovi „práv“ na odrodu. Nech sa dá vypchať.
Ak niekde rastie jedlý les či skupina ovocných kríkov a stromov bez toho, že by ste každý rok zbesilo okopávali koreňový systém, prihnojovali a striekali proti škodcom a pobehovali s pílou, a dáva množstvo ovocia od jari do začiatku zimy, tak si aj vy myslíte, že to nie sú vhodné dreviny na tú parcelu? Že by tam niečo iné rástlo prirodzene samo a lepšie? Alebo kvalitné výnosy sa uznávajú len vtedy, keď na parcelu potrebujem denne kubíky vody na zavlažovanie, litre chemických postrekov na ochranu a kopu bateriek do elektrickej píly, aby som všetko furt dokola orezával? To je podľa mňa známka nevhodného využitia pozemku s nevhodnou kombináciou drevín za každú cenu.
Takže zase tlak na „prezozdelenie“?
Koľko stojí permakultúra a koľko bežné záhradníčenie?
Na úvod opäť časť citátu:
Ak dáme dohromady, koľko vypestujú v určitej oblasti malí záhradkári a permakulturisti, kto by vyšiel ako ten, kto robí viac pre súčasnosť a budúcnosť?
Dovolíte mi považovať za demagógiu spájať v jednej vete poukaz na vypestované množstvo úrody a budúcnosť?
Majetky, aj pôdu, spravujeme pre našich potomkov. Máme im ju odovzdať v stave, aby aj ich dokázala živiť a nemuseli sa báť otravy jedmi, ktoré do seba z pôdy a vody pestované plodiny naberú. Stačí sa vrátiť k porovnaniu oboch druhov pestovania z úvodu článku a hneď musí byť každému jasné, koľko reziduí ostáva v našej permakultúrnej záhrade a koľko v susedovej vraj normálnej. Príde vám to normálne? Mne nie. Nie len, že si ničí pôdu a aj zdravie, ešte za to aj platí…
No ale koľko teda vypestujú? U suseda to môžem len odhadovať, u našej to viem celkom presne. Ak si odmyslíme zemiaky, ktoré my nepestujeme ani nejeme (len s výnimkou extenzívneho využitia plochy sena a sadby pre hospodárske zvieratá), tak mi vychádzajú približne rovnaké výnosy zeleniny obom. O svojich som písal nedávno:
Zo 100 ks tekvíc hokaido sme tretinu vyhodili. Paradajky nech je sto kilo a paprík tridsať. Cibuľa a cesnak pár kíl, nejaký hrášok, reďkovky desiatky. Kvaka či mrkva. A veľa šalátových uhoriek. Dokopy nech sme využili 250-300 kilogramov zeleniny prvý rok. A potom každý rok.
To bolo pred ôsmymi rokmi, potom pribudlo plodovej zeleniny. Všetko vyrástlo na jednom jedinom áre pôdy.
Neveríte?
Možno som demagóg, ako ten mudrlant z citátu. Ale naozaj naša zelenina potrebuje pre rast čistý jeden ár pôdy, dokopy. Nerastie totiž na jedinom záhone. Naše záhony sú rozdelené do menších a vždy sú obklopené trávnatou plochou. To pomáha lepšie hospodáriť s vodou v pôde, žiť dážďovkám, vytvárať mikroklímu a znižovať teplotu v záhonoch v extrémnych horúčavách. Súčasne poskytuje jednak surovinu na mulč (budúce hnojivo) na udržanie buriny pod kontrolou a vody v pôde, odstraňuje potrebu okopávania, výrazne znižuje potrebu zavlažovania (teda aj elektriny do čerpadla). Ďalšie seno pochádza spod stromov a z okolia kríkov, hoci časť sa ho využije aj priamo tu. Suma sumárum, 25 árov stačí na to, aby sme mali zeleninu za zhruba 600 eur v dnešných cenách (začiatok roka 2023).
Zdá sa vám to veľa? Pripomínam, bez kupovaných ochranných postrekov a umelých hnojív. Sused dopestuje navyše zemiaky a možno niektorej zeleniny trochu viac. Ale ak by mal tie hnojivá sám produkovať, ťažiť, koľko plochy na to potrebuje? My totiž ani meter (ak nerátame, že obaja potrebujeme rovnaké množstvo benzínu do krovinorezov), on celé hektáre.
Celá téza o tom, že bežní záhradkári vypestujú na svojich záhonoch viac, ako tí permakultúrni, je založená na rovnakej demagógii, ako hodnotenie elektromobilov v meste, ktoré vraj neprodukujú žiadne exhaláty. Samozrejme, keď komín od elektrárne strojí kdesi ďaleko na vidieku… Rovnako tak susedove fabriky na naftu, NPK a postreky.
Sumarizácia nákladov
Celý text je značne rozsiahly, veľa čísiel sa v ňom môže strácať. Skúsim teda zosumarizovať jednotlivé položky vstupov, potrebných na dopestovanie zeleniny a ovocia a porovnať medzi sebou klasickú bežnú modernú chemicko-technologickú záhradu s permakultúrnou (alebo s takou, ktorá sa permakultúrnou nazýva a využíva predovšetkým spoluprácu s prírodou, nie jej elimináciu mechanicky a chemicky).
Náklady permakultúry |
Náklady bežného záhradkára |
| Krovinorez | Krovinorez |
| Benzín do krovinorezu 10 l | Benzín do krovinorezu 10 l |
| Traktorík s pluhom | |
| Nafta do traktoríka | |
| Rotavátor | |
| Benzín do rotavátora | |
| Umelé hnojivo | |
| Chemické postreky proti škodcom | |
| Elektrický štiepkovač | nahradí spálenie „odpadu“ |
| Elektrina (ak ju kupujete) | |
| Slama na mulčovanie | |
| Čerpadlo na vodu | Čerpadlo na vodu |
| 1/3 elektriny do čerpadla | Elektrina do čerpadla |
A teraz si skúsme znova odpovedať, či permakulturisti naozaj vypestujú na ploche menej a ako je to s ohľadom na budúcnosť. Ak berieme celkovú plochu záhrad, môže to na prvý pohľad vyzerať, že bežní záhradkári dopestujú viac. Za cenu dodávania veľkého množstva hmoty a energie na pozemok, ale odkiaľ to všetko berú?
Možno majú väčšie výnosy, ale nižšiu efektivitu výnosov. Teda rozdiel medzi nákladmi a výnosmi je u permakulturistov väčší. Teda majú väčší zisk z rovnakej plochy. Lebo majú nižšie náklady. Ich zelenina a ovocie je lacnejšie a častokrát zdravšie. A len malá poznámka: Aký je hlavný naratív EÚ v súčasnosti? Úspora energie. Kto ju teda šetrí a kto ňou plytvá?
Zdražovanie energie a umelých hnojív sa permakulturistov netýka, ale klasickí záhradkári majú svoju produkciu každý rok drahšiu. Práve pre zdražujúce vstupy, ktoré by nepotrebovali, keby trochu rozmýšľali. No ale každý je strojcom svojho šťastia a každý je sám zodpovedný za svoje zdravie.
Komentáre