Dedenie je situácia, s ktorou sa starší človek aspoň raz v živote v rodine stretol a tí mladší to určite zažili, keď dedili ich rodičia. A aj medzi blízkymi priateľmi určite niekoho máte, kto má skúsenosti s dedičstvom. Prečo mám teda niekedy pocit, ako keby ho vynašli iba nedávno a niektorí ľudia o tom v živote nepočuli?
Aby som všetko trochu upresnil, nechcem polemizovať nad pripravenosťou ľudí zdediť peniaze v banke alebo zbierku obrazov či plnú skriňu starých hábov. Skôr mám na mysli dedičstvo vo forme nejakého starého domu a priľahlých pozemkov k nemu. Či už sa jedná o veľkú záhradu na dedine alebo dokonca gazdovstvo na samote. Občas mám pocit, že to niektorí dedičia považujú za danajský dar a nevedia, čo s tým robiť. Ale stretávam sa aj s tým, že sú dedičia prekvapení z toho, čo zdedili a majú „hlavu v smútku“ a tuho rozmýšľajú, ako so zdedeným gazdovským dvorom a domom naložia.
Som jediný, komu pripadá divné, že budúci dedič, vedomý si toho, že poručitelia tu už dlho nemusia byť, sa nepripraví na to, čo bude nasledovať? Že nemá v hlave jasno, ako naloží s majetkom, ktorý zdedí? Že nie je schopný sa pripraviť na jednu z dvoch hlavných alternatív? Že buď „tú barabizňu“ hneď predá alebo že „gazdovstvo zveľadím“ a budem sa tešiť na život tam?
Nechcem pôsobiť cynicky, ale predsa ako dieťa svojich starších rodičov-dôchodcov viem, v akom sú zdravotnom stave a čo ich kvári, tak predsa nemôžem v situácii, keď „príde ich chvíľa“, trepať niečo o tom, že ako ma zasiahla nečakaná smrť rodiča. Nečakaná? To ako naozaj? A to ste dospelí? Žijete tu na tomto svete?
Smrť rodiča zasiahne každé dieťa, čo ako je veľké a dospelé. Ale ako dospelí predsa vieme, že ľudia sa nielen rodia, ale aj umierajú. Je to (pre nás) nepríjemné, smutné, ťažké, ale rozhodne nie nečakané, najmä keď už dlhé roky poberajú dôchodok, z ktorého veľkú časť majú na stole v kuchyni vo forme tabletiek.
Môj otec naozaj umrel náhle, bolo to také „cvak“ a bolo po všetkom, ale keďže nejaké „náznaky“ boli už pretým, vedeli sme, že to môže prísť kedykoľvek. A preto sme obaja súrodenci vedeli, čo bude s dedičstvom. V našom prípade sme sa vopred dohodli, že dom s veľkou záhradou predáme. Hneď, ako to počasie dovolilo, sme sa pustili do práce. Začali upratovať. Veľa vecí skončilo na zbernom dvore, veľa vecí v zberných surovinách, malotraktor s pluhom sme predali, rovnako ako aj iné veci, pre ktoré sme nemali využitie, lebo sme vtedy nemali svoje gazdovstvá. Vybavenie domácnosti sme si rozdelili, psíkovi sme našli nový domov. Staré stromy, ktoré skôr zavadzali, sme spílili, mladšie ošetrili. A keď začala tráva rásť, raz za čas sme ju pokosili, aby dom nevyzeral ako zanedbané miesto.
Čo sme rozhodne nerobili? Nepustili sme sa do opráv domu ani hospodárskej časti, hoci interiér by si to zaslúžil. Vedeli sme, že by to bola zbytočná investícia, ktorú nový majiteľ nemusí oceniť ani zohľadniť, aj tak si to každý urobí po svojom a naše nové veci rozbije. Tak načo míňať čas a peniaze? Zato sme zrušili časť starého vnútorného oplotenia, pôvodne robeného kvôli hydine, teraz iba zbytočne zavadzalo a hyzdilo dvor. A keď sa našiel vhodný kupec, dom aj s pozemkom sme predali.
Čo so zdedenou chalupou?
Preto si myslím, že povedať „Čo teraz mám s tou chalupou robiť?“ je znakom nezrelosti každého, kto ju zdedil po svojich rodičoch, najmä keď sa sám blíži dôchodkovému veku. Ako hovorím, nie je to cynizmus, ale nemôžete povedať, že ste to nečakali. Museli ste to vedieť, že sa to stane a aj to ste museli vedieť, že to nebude v budúcom storočí. Skrátka rozumný človek v takej situácii už dávno vie, čo bude so zdedeným domom a pozemkom robiť a po skončení dedičského konania sa hneď pustí do práce. A ak je jediný dedič, ani na to nemusí čakať.
Takže naozaj za najdôležitejšie v prípade domu a pozemku, čo predstavuje dosť vysoké prevádzkové náklady, by ste mali mať dopredu jasné, ako budete postupovať a či si nehnuteľnosť necháte alebo nie. Pretože treba platiť daň z nehnuteľnosti, za elektrickú prípojku, prípadne plynovú a tiež za vodu a stočné. Prípadný satelit, káblovku či internet môžete odhlásiť. A pri prenajatých pozemkoch riešiť, čo so zmluvou a jej podmienkami.
Najhoršie je nevedieť, čo ďalej, či predať alebo využívať a potom náhodile riešiť nejaké zásahy do objektu. Najmä tie provizórne. Napríklad oprava strechy, ktorá nie je úplne zlá, ale miestami do nej tečie. Alebo výmena okien. Oprava chodníka a dvora. Oprava plota okolo pozemku. To všetko sú investície, ktoré sa môžu ukázať ako dočasné, zbytočné a nákladné, hlavne keď to bude treba opravovať či prerábať. Lepšie je to nechať všetko tak a naozaj sa zamyslieť a zodpovedne rozhodnúť, čo urobiť so zdedeným majetkom.
Aby ste nevyrobili sebe alebo budúcemu majiteľovi do budúcnosti problém, ktorý sa riadne predraží len preto, že ste teraz ušetrili a urobili to „nejako“. Napríklad veľa starých domov má eternitovú strechu. Ja keď to vidím, hneď hovorím: „Mínus tri tisícky“. Toľko totiž najmenej stojí odborná likvidácia azbestocementového materiálu krytiny. Na námietky reagujem „Dajte vymeniť strechu a dostanete tie peniaze,“ a ďalej sa nebavím. Nie je o čom. Nedávno som videl dom, ktorý mal eternitovú, čiastočne netesnú strechu „opravenú“ asfaltovými, za tepla lepenými pásmi. A moja reakcia? „Mínus päť tisíc.“ „Veď oprava stála sedem tisíc!“ vyhŕklo z majiteľa. „V tom prípade ste prerobili dvanásť tisíc vlastnou sprostosťou.“ Totiž žiadny budúci majiteľ, ktorý chce starý dom opraviť, prerobiť a využívať, nenechá na dome takto „opravenú“ strechu.
Mnoho ľudí uvažuje v súvislosti s domom o deťoch. No povedzte, koľko naozaj poznáte ľudí, s ktorými ostali ich deti po vlastnej svadbe bývať s nimi v jednom dome a žiť na jednom dvore? Dve percentá? Všetci ostatní horko zaplakali, lebo deti si žijú svoj život, po svojom, (často) za svoje a úplne niekde inde. Môže sa nám to nepáčiť, môže nám to narúšať naše plány, môžeme s tým nesúhlasiť, ale to je asi tak všetko, čo s tým môžeme robiť. Skrátka je to tak a my sme vyhodil peniaze von oknom, ak sme investovali do domu s vidinou, že to robíme pre naše deti. No nerobíme.
Zdedený dom opravíme
So zdedeným domom je to úplne rovnaké, ako keď si starší dom sami kúpite, napríklad že sa sťahujete z veľkého a drahého mesta z paneláku na kľudný vidiek. S úrovňou a kvalitou opráv a investícii uvažujte s horizontom vášho optimistického dožitia. Takže všetko, čo robíte alebo opravujete, by malo vydržať tridsať rokov. Toľko času, aby ste s tým už do smrti nemuseli nič robiť. Lebo si myslím, že nie je nič horšie, ako sedemdesiatročný riešiť, či si v minulosti provizórne opravenú strechu budem opravovať sám alebo dám peniaze „na pohreb“ za ďalšiu opravu, aby ešte aspoň päť rokov vydržala…
Skrátka treba to urobiť poriadne, lebo to bude nabudúce drahšie a hlavne vám to stále bude žrať čas. A toho je tak málo.
Keď opravíte strechu, máte čas. Na čokoľvek, aj na rozmýšľanie, čo s tým domom a kde začať. Nebude vám do neho tiecť, nebude vlhký a dážď vám nezničí, čo v dome opravíte. Potom si môžete premyslieť, ako prerobíte elektroinštaláciu, rozvody vody, ako bude vyzerať kúpeľňa a ako kuchyňa. Hlavne žiadne (drahé) provizóriá. Pritom strecha nemusí byť úplne nová vrátane krovu a novej pálenej škridle. Dá sa použiť aj plechová strecha a naozaj je len drobný rozdiel, či pri oprave strechy a vyrovnaní krovu s novým latovaním použijete lacný plech alebo kvalitný so zárukou 30 rokov na prehrdzavenie.
Medzitým sa môžete venovať dvoru a záhrade. Kde bude oddychová zóna, kde terasa s grilom, kde lavička, kde kuríny a zajačince, kde vyvýšené záhony, kde voliéra pre psa a kde aké stromy chcete nasadiť. Tie by ste mali sadiť čo najskôr, lebo potrebujú pár rokov na to, aby začali rodiť. Lebo tie staré, takmer storočné stromy, bude treba aj tak spíliť… A stromy treba chrániť plotmi, aby ich srnčia zver nezlikvidovala.
Je toho veľa, čo sa dá, môže a musí na starom dome s pozemkom urobiť. Najhoršie je rozmýšľať, čo s tým a medzitým neustále kosiť a hrabať trávu, opravovať večne pokazenú strechu, bráničku, potrhaný starý plot… Furt dokola.
Že vaše deti túto chalupu nechcú a nebudú chcieť? Nechajte ich, nech si žijú svoj život po svojom. Ak ste sa rozhodli chalupu predať, predajte ju bez tých drahých a zbytočných opráv, ak ste sa rozhodli si ju nechať, opravujte si ju pre seba a podľa seba. Vaše deti ju ako dedičstvo po vás s najväčšou pravdepodobnosťou aj tak predajú, tak nech má aspoň nejakú cenu, ale počas vášho života sa starajte o to, aby slúžila hlavne vám.
Podobné články:
Komentáre