Je zaujímavé diskutovať s niekým, kto o princípoch permakultúry nikdy nepočul, nikdy ich nevyskúšal, ale je presvedčený, že nemôžu fungovať a preto ich nie len že nikdy nevyskúša, ale o nich ani nebude uvažovať. Taký ortodoxný záhradkár je presvedčený o svojej pravde a všetci sú blázni, len on je lietadlo. Naposledy ma taký zážitok postretol na stretnutí abiturientov. Sranda bola.
Sedeli sme v reštaurácii, po dobrej večeri sa rozprúdila debata. Proti mne sedel spolužiak, ktorému som v lete doniesol pár krát plody našej záhrady vediac, že teraz žije sám a prežíva ťažké obdobie. Vedľa mňa sedela spolužiačka, ktorú som na jar stretol v záhradníckom obchode, ale odvtedy nemala čas prísť sa pozrieť, ako by mohla rodičom pomáhať v ich záhrade tak, aby z toho nebola zbytočne unavená. A bavili sme sa o záhrade.
„Máš záhradu? A veľkú?“ opýtala sa spolužiačka Anka po ľavom boku.
Odpovedal som jej, väčšina ľudí ma tipuje na malý štvorárový pozemčok v záhradkárskej osade, potom im ale často padne sánka. Vedia, že počas štúdií som neinklinoval k „hnojárskej“ polovici povinnej špecializácie, ale som sa cítil strojárom.
„Tak to máš veľa orania a rýľovania,“ zhodnotila moju situáciu.
„My neorieme ani nerýľujeme. Gazdujeme inak,“ oponoval som jej a obaja spolužiaci prikývli, lebo hoci v našej záhrade ešte neboli, poznali ju z jej internetových stránok.
„Keď chceš mať zeleninu, musíš rýľovať!“ zdôraznila žena, ktorá po štúdiách na strednej škole skončila doma u rodičov v dome na malej samote za dedinou. A všetko sa u nich robilo tak, ako sa jej rodičia naučili od svojich rodičov. Všetky vedomosti jej boli na nič a nové nemala kde získať.
„My pestujeme tak, že aj bez rýľovania a okopávania zeleninu máme a to veľkú a veľa. Mulčujeme,“ prezradil som jej naše tajomstvo.
„Burina ti všetko zadusí, keď nebudeš okopávať,“ pripomenulo rokmi overenú „pravdu“ pravoverných.
„Neboj sa, nezadusí,“ uzavrel som debatu a usmial sa. Moji spoločníci prikývli, lebo už videli.
No s tým, kto nevie ani nechce vedieť sa hádať nemienim. Nemusím ho presviedčať. Ja viem svoje a jemu keď vyhovuje denno-denne zohýnať chrbát, nech sa plahočí vo svojej záhrade. Ja si svoju užívam a tak isto aj jej plody.
Ďalšie o našej úrode:
Podobné články:
Komentáre