Keď ste už absolvovali ambulantne všetky možné vyšetrenia, magnetickú rezonanciu a CT nevynímajúc, tablety, injekcie, infúzie ani rehabilitácie nepomohli a bolesť takmer úplne zablokovaného ramena pretrváva, očakávate od pobytu v nemocnici aspoň akú-takú pomoc. Namiesto toho si vás prehadzujú ako horúci zemiak, pretože nikto s istotou nevie, čo vám vlastne je a na ktoré oddelenie vlastne patríte.
Aj keď som mala so sebou všetky cédéčka z magnetickej rezonancie MR, nikto sa na ne v nemocnici neráčil ani len pozrieť. Pri vstupnom vyšetrení lekár popozeral len písomné vyjadrenia a skonštatoval, že hoci krčná chrbtica nie je úplne v poriadku, takéto bolesti spôsobovať nemôže. Poslali ma teda na rontgen ramena. „Baľšaja ťechňika“ funguje už aj tu a tak sme na snímok nemuseli čakať. Bol automaticky odoslaný mailom pánu doktorovi na ortopedickú ambulanciu. Tu som prvýkrát v živote zažila situáciu, keď sanitár vošiel do ambulancie, všetko vybavil a mňa o chvíľu volali dnu. Napriek tomu, že v čakárni bolo minimálne osem čakajúcich „civilov“. Teda pacientov, ktorí prišli v normálnom oblečení z domu. Nie ako ja v pyžame a v župane.
Pán doktor prezrel snímok a žiadny zápal ani inú zmenu na kĺbe ramena nenašiel. Potom mi kázal vyzliecť sa do pol pása, našťastie som si mohla nechať aspoň tielko a začal skúšať, do akej miery je rameno pohyblivé. Dotrápil ma poriadne, ale to ešte nebolo nič oproti tomu, čo ma čakalo. Navrhol totiž, že mi pichne priamo do ramenného púzdra kortikoid. Bude to vraj také overenie diagnózy. Ak bolesť ustúpi do dvoch-troch dní, problém bol v ramene. Môže to byť skrytý zápal, ktorý nebolo vidieť ani na snímku ani na CD z MR. Upozornil ma však, že sú dve možnosti. Buď bolesti ustúpia alebo to môže byť ešte horšie. Tak aby som vraj vedela, čo ma čaká a potom sa nesťažovala.
Dal mi podpísať informovaný súhlas, že teda súhlasím so všetkým, čo sa bude diať. Poučená som teda bola. Sestrička pripravila všetko potrebné, pevne ma usadila na stoličku a „mučenie“ mohlo začať. Najprv mi lekár tlakom prstov vyhľadal najvhodnejšie miesto, kam ten kortikoid pichne. Už toto neskutočne bolelo. Potom mi do toho bodu pichol ihlu. Veľa nechýbalo a bola by som vykríkla od bolesti. V priebehu niekoľkých sekúnd mi do ramena vstrekol „účinnú látku“. Predýchavala som ako pri pôrode. Ale vydržala som. Rozlúčili sme sa s tým, že sa možno uvidíme o dva až tri dni.
Bolesť však neustávala a tak mi nasadili infúzie. Nikto sa však neunúval povedať mi, čo vlastne do mňa rvú. Až podľa názvu na fľaštičke a môjho spoločníka internetu som sa dozvedela, o čo vlastne ide. Názov je jeden, no infúzia obsahuje zložky dve. Jedna zložka je liek proti bolesti a zápalu a druhá liek na centrálne uvoľnenie svalstva. Každé ráno po raňajkách mám teda ešte „dezert“ v podobe štvrťlitrovej „zázračnej“ medecíny. Zvláštne je, že u nás v neurologickej ambulancii, keď som dostávala infúzie, mala som ruky v lakťoch samá modrina. A to bolo tých infúzií len päť. Tu sú asi sestričky šikovnejšie. Mám len jeden zeleno-žltý fliačik. Aj to veľkosti možno jednocentovky. A dokonca ma to miesto ani nebolí. Aspoň nejaká útecha.
Čo ma však teší menej, že ma kŕmia ešte aj tabletami od bolesti. Dva krát denne. A na večer mi naordinovali injekcie od bolesti. A keby len to. Lekár mi to síce nepovedal, ale od sestričky som sa dozvedela, že v tej striekačke je okrem lieku proti bolesti aj sedatívum. No skvelé. Nič by som nepovedala, keby som nevedela spať a niečo by som si vypýtala. Ale toto? Takto bez varovania? No ale vraj je to preto, že aby sa nám uvoľnilo svalstvo a nemali sme také bolesti. Píšem teraz v množnom čísle, pretože aj moja susedka na vedľajšej posteli dostávala to isté. Pritom sme ani jedna žiadne problémy so spaním nemali. Okrem toho, ja ako lekárenská laborantka viem, že to je len „oblbovák“. Takže žiadne uvoľnenie svalstva. Skôr uvoľnenie mozgu.
Keďže mám dlhodobé problémy s platničkou medzi hrudnou a driekovou chrbticou, ktoré mi spôsobujú bolesti bedrového kĺbu, nevyhla som sa ďalšiemu rontgenovému žiareniu. Primár nariadil urobiť snímok bedrového kĺbu. Bolo to síce už vo štvrtok, teda na tretí deň pobytu v nemocnici. Výsledok však zatiaľ neviem, nakoľko je víkend a žiadny kompetentný lekár na oddelení nie je. Predpokladám, že sa v pondelok dozviem viac.
Každopádne za necelý týždeň pobytu v nemocnici mám za sebou dve rontgenové vyšetrenia s poriadnou dávkou žiarenia a k tomu niekoľko dávok chemických liekov. A výsledok? Okrem toho, že som sa fakt dobre vyspala, lebo napriek očakávaniam sa žiadny budíček o šiestej kvôli meraniu teploty nekonal, nepociťujem žiadnu zmenu. Skôr naopak. Totiž ide o to, že ak si v noci ľahnem na boľavé rameno, bolesť ma donúti zmeniť polohu. V špitáli som ale dostala „uspávačku“, rameno som si v spánku dotlačila a nad ránom, po odoznení účinku „liekov“, ma rameno bolelo ešte viac.
Tak tomuto hovoria liečba. Veď bolesť predsa niečo signalizuje. Je to kontrolka, že čosi v našom tele nie je v poriadku. A lekári namiesto toho, aby pátrali po príčine, len potláčajú bolesť.
Dodatok
Píšem ho už z domu. Primár na neurológii ma totiž pri pondelňajšej vizite odlifroval domov. Vraj nemám žiadnu závažnú diagnózu a tak logicky nemôžem mať ani bolesti. Mám sa vraj hlásiť v ambulancii chronickej bolesti. Alebo na psychiatrii. A dovi. Dopo.
Tak tomuto sa hovorí nemocničná starostlivosť. Po týždni v nemocnici nikto nevie, čo mi vlastne je, ale nikto to nikde nepriznal. Hlavne, že v úvode prepúšťacej správy svieti, že som x-ročná farmaceutická laborantka a píšem do novín. Cha!
Nikdy som do žiadnych novín nepísala. Ani „f“. Naozaj. Ale zrejme by som s tým mala začať. Možno by boli viacerí prekvapení, čo všetko ich čaká, ak sa ocitnú v niektorej z našich nemocníc na lôžkovom oddelení ako pacienti.
Komentáre