Pretrvávajúce bolesti v ramene nereagujúce na bežnú ambulantnú liečbu spôsobili, že mi lekár neurológ doporučil absolvovať liečbu v nemocnici. Netrpezlivo očakávajúc pomoc som sa na pobyt aj celkom tešila. No napriek tomu, že som bola dopredu objednaná, k svojmu lôžku som sa dostala až na druhý pokus.
Keďže som nebola v nemocnici od pôrodu, teda dvadsaťdva rokov, vlastne som ani nevedela, do čoho idem. Môj lekár ma upozornil, že na príjem treba prísť ráno do deviatej. A nalačno. No skvelé! Prvá bomba. Ja, ktorá len čo ráno otvorí oči, už by jedla, mám sa trepať vyše tridsať kilometrov bez jedla!
Aby som na to nezabudla a automaticky sa ráno nenajedla, musela som urobiť opatrenia už večer predtým. Na veľký kus papiera som napísala: „Ráno nejesť!“, ceduľku vyložila na viditeľné miesto v kuchyni a išla spať.
Ráno v deň nástupu do nemocnice sme sa zobudili so poriadnej kosy. Vonku bolo dvanásť stupňov pod nulou. Namiesto raňajok som si dala len pohár teplej vody. Aspoň na zohriatie. A do vrecúška pre istotu zabalila dva banány a dva grahamové rožky.
Keď sme dorazili do areálu nemocnice, hneď pri vchode nás skasírovali. Jedno euro za parkovanie. No parkovacie miesto sme ledva našli. Napokon sa nám to podarilo, len od oddelenia, kde som mala ležať to bolo viac ako sto metrov. Vzali sme teda cestovnú tašku a vybrali sme sa hľadať neurológiu. Našli sme ju pomerne rýchlo a zazvonili pri dverách. S malou dušičkou som čakala, čo bude ďalej.
Netrvalo dlho a zavolali ma dovnútra. Najprv bez tašky. Prijal ma sám pán primár. No nepotešil ma. Vraj v noci prijali dve pacientky vo vážnom stave a pre mňa nemajú miesto. Dohodli sme sa teda, že nastúpim až o päť dní neskôr.
Nadšená som z toho nebola, ale keď sa nedá, tak sa nedá. Vzali sme teda tašky a pobrali sa domov. No už cestou v aute som usilovne rozmýšľala, čo s toľkým voľným časom. A prišla som na to veľmi rýchlo. Vonku mrzne, treba mi spustiť mrazničku, vyprať prádlo a možno sa mi podarí vysušiť aj zopár jabĺčok.
Oddych v nemocnici sa teda odkladá. A liečba môjho ramena tiež.
