Julka nie je ani moja kamarátka, ani moja susedka, ale penzión s milou obsluhou a skvelou kuchyňou. A vlastne Julkou sme si ho pomenovali my sami, aj keď sa oficiálne volá Penzión Julkin dvor.
Na ubytovanie v ňom sme nemali zatiaľ dôvod, pretože obec Plášťovce, kde sa penzión nachádza, je od nás vzdialená len 40 kilometrov, takže sa domov bez problémov dostaneme. Podľa obrázkov na internete však izby vyzerajú veľmi pekne a útulne. Možno raz tam aj prespíme. Uvidíme.
Zatiaľ sme vyskúšali len kuchyňu a tá si nás získala hneď na prvý krát. V ponuke majú také veci ako kačaciu pečeň s domácimi lokšami, šomlo halušky či špeciality z diviny. Šomlo halušky som síce doteraz u nich neochutnala, lebo ich práve vtedy nerobili, ale na lokšiach s pečeňou som si naozaj pochutnala. Skoro ako moje domáce. No a mäso z diviny? To môžeme s priateľom na všetky spôsoby. Len u nás doma je takéto mäsko veľká vzácnosť. Asi by to chcelo mať známeho poľovníka a to my samozrejme nemáme. O to viac sa vždy tešíme na jelení guľáš u Julky.
Cesta tam vedie cez les a tak musíte počítať s tým, že sa o ňu často delíte s práve prechádzajúcou srnou, jeleňom alebo dokonca s diviakom. A bezpečné to rozhodne nie je. Zvlášť, keď sa to deje stále, cez deň aj v noci. V ktorúkoľvek hodinu. Nie som vôbec nepriateľom zvierat, ale pri pohľade na plný tanier voňavého gulášu sa vždy tak trochu poteším, že aspoň práve toto zviera mi nabudúce už cez cestu neprebehne. V jeho aj mojom záujme. Veď je lepší jeleň na tanieri ako pod kolesami.
No ale k tomu prekvapeniu. Bolo naozaj veľmi príjemné.
Minule sme sa vracali z dlhej cesty. Boli sme v Skalici. My dvaja s priateľom a jeho sestra. Boli sme hladní, ako skoro stále, keď prechádzame okolo tohto penziónu, a tak sme sa rozhodli, že si dáme našu obľúbenú „baštu“.
Hneď pri vchode sme sa pozdravili s naším známym čašníkom. Mám pocit, že ho už dávno poznáme, pretože je tam hádam stále. Ale to je dobre, lebo je milý a ochotný. Pri odpovedi na otázku, čo si dáme, trochu zvážnel. Keďže sme si všetci vybrali jelení guľáš, s ľútosťou nám oznámil, že už toľko guľášu nemajú. Možno tak jednu porciu. Škoda, pomysleli sme si, ale aspoň priateľova sestra vyskúša, aké dobroty tu varia. My s priateľom sme si neobjednali nič. Čašník sa ešte opýtal, či k tomu chce knedľu alebo pečivo a odišiel.
Nejakých 20 minút sa nič nedialo. Priebežne obsluhovali tých, čo prišli po nás, občas okolo prešiel iný čašník a u nás stále nič. Už sme aj chceli odísť, že na nás zabudli, keď sa z kuchyne otvorili dvere. Náš čašník položil na stôl oválny tanier s poriadnou porciou guľášu a piatimi knedľami. Priateľova sestra sa hneď s nami chcela deliť. Že ona toľko nezje. No nemusela.
O chvíľu sa dvere z kuchyne znova otvorili a na našom stole pristáli ďalšie dve poctivé porcie jelenej maškrty aj s knedľami. Čašník len s miernym úsmevom utrúsil:“ Čo by sme neurobili pre našich stálych zákazníkov.“ Milé, nie?
Ja som si ešte vypýtala pečivo, lebo knedle nejem, a už vôbec nie biele, ale ani s tým nebol najmenší problém. Dostala som v košíčku chlieb. Síce biely, ale mne vyhovuje viac ako knedľa.
Najedli sme sa teda nakoniec všetci a doslova do sýtosti. A to nie len chleba a knedle, ale naozajstného do mäkka upraveného mäsa s delikátnou chuťou.
Oplatilo sa nám počkať a určite sa nabudúce zastavíme zas. Veď sme predsa stáli zákazníci. No nie?
A na záver, ak chcete porovnávať kvalitu, skúste si dať jelení guľáš trebárs na Podzámčoku, v motoreste pri hlavnej ceste smerom z Krupiny do Zvolena. Aj tam tomu hovoria guľáš, ale na tanieri dostanete okrem knedlí len múkou zahustenú jeleniu „omáčku“, tečúcu z plytkého taniera a v nej päť kociek mäsa o veľkosti hrany asi 1,5 centimetra.
Čo už. Niektoré reštaurácie si skrátka vyberáme len raz. Viac nás tam nedostanú.
Komentáre