Sedieť u zubára je strašné

Po naozaj dlhom čase som sa rozhodol navštíviť svoju zubárku. Ona si ma určite nepamätá, bola veľmi mladá, keď som chodieval k jej otcovi, môjmu priateľovi, najprv na kávu a kus reči o „vzduchu, ktoré je naše more“ a potom teda aj na nejaký ten kaz či zubný kameň. Nepamätá si ma ani (nová) sestrička, tak som nejaký čas strávil v čakárni.

Väčšina vtipov o zubároch a ich pacientoch je o tom, ako sa čakáreň vyprázdni po tom, čo sa z ordinácie stomatológa ozve zubná vŕtačka a srdcervúci krik pacienta. Tak tu sa nič podobné nedialo, dvere ordinácií sú dobre zvukovo izolované a čakáreň je na opačnej strane chodby, je vybavená televízorom a tak vlastne nikto netuší, čo sa deje za zatvorenými dverami.

No aj tak bolo to čakanie pre mňa strašné. Nie, nebola tam zima, nebolo tam teplo, klíma funguje a aj sestrička je na ľudí príjemná. Nepríjemné je sledovať tie stupidity na niektorom z televíznych kanálov, čo dávajú a čo musia tí čakajúci vstrebať. Fakt stoka. Možno to iným nepríde, ale človek, ktorý cielene žiadnu televíziu nepozerá, rozhlas nepočúva, denníky nečíta a starostlivo si vyberá, ktoré informácie k sebe pustí, v takom priestore trpí.

Čo je však strašné, je počúvať tých ľudí. Každý pacient je pred zákrokom vyspovedaný, akými chorobami trpí a aké lieky berie. Myslíte si, že sa to týka len seniorov? Omyl, neverili by ste, koľko ľudí v produktívnom veku koľko všelijakých neduhov sestričke hlási a aké rôzne lieky na to berú. Nezriedka na zoznam nestačia prsty jednej zdravej ruky…

Čo ma však prekvapilo najviac, ľuďom príde normálne, že sú chorí a že na „svoju“ chorobu berú dlhodobo lieky! Na vysoký tlak, na cholesterol, na cukor, na alergiu, na riedenie krvi, na bolesť v kolene alebo chrbta… Berú svoje obtiaže ako „zhora dané“ a svoju povinnosť brať lieky a platiť za ne, hlavne keď sa majú komu vysťažovať. Ani ich len nenapadne, že by upravili svoju životosprávu a zmenili prijímané potraviny, aby nie len zmiernili príznaky neduhov, ktoré ich trápia, ale možno aj zmiernili či v niektorých prípadoch úplne odstránili svoje zdravotné ťažkosti.

Už chápem pohľady lekárov, ku ktorým sa občas musím dostaviť, keď na ich otázku, aké lieky beriem odpoviem, že nijaké, prečo by som mal brať lieky? Pretože to, že je niečo bežné neznamená, že je to normálne.

Súvisiace: Denník pozitívneho IV.