Pondelok začal celkom normálne. Vstal som o šiestej a začal polievať zeleninové priesady. No o ôsmej, keď som mal za sebou vyvýšené záhony a prvých sedem koreňov v našom trojradovom viniči, som si musel ísť ľahnúť. Prišla na mňa fyzická slabosť, prestal som vládať. Kašlal som na suché hrozno, sliepky majú suché zrno aj vodu, musia počkať, raňajky sa odkladajú. Gazda je úplne out, vypnutý.
Tak som si ľahol a zaspal som. Ako drevo. Zobudil som sa o pol jedenástej, ale vôbec som nemal chuť vstať. No prekonal som sa a viac silou vôle ako silou svalov som tých 14 koniev s vodou od nádrže tých pätnásť metrov k vinohradu nanosil. A znova som si ľahol. A dumal, čo sa to so mnou deje, ako je to možné, že nemám žiadnu vôľu, nechce sa mi nič robiť, len by som ležal. Ani jesť mi nechutí, už by som bol býval dávno po raňajkách, ale nič z toho sa neudialo, len tu ležím ako mrcina, hotová depresia na mňa ide. A spomenul som si na jeden medailón o Milošovi Kopeckom, v ktorom hovoril práve o svojej depresii, ktorá keď ho prepadne, tak týždeň preleží v posteli, nič ho nezaujíma, len leží a nevstane ani kvôli jedlu, nieto kvôli dôležitej práci. No ale ja netrpím depresiou ani inými poruchami mysle, aspoň dúfam 😉
A vtom mi to docvaklo! Veď toto už som zažil! Pred dvomi rok som si šiel na drzovku na obed ľahnúť počas návštevy svokrovcov. Nebol som schopný, za pekného počasia, s nimi sedieť vonku na lavičke a debatovať! A pred rokom tiež, prišla na mňa nekonečná únava takto v lete popoludní a musel som do postele. A tak som pekne vstal a šiel do kuchyne, z chladničky vybral prvú pomoc Ivermnektín a dal si do úst svojich 1,8 ml chute grapefuitových zrniečok a zapil vodou. A šiel si znova ľahnúť.
Spal som ako drevo, keď ma o jednej popoludní zobudil dôležitý telefonát. Vybavil som ho a opäť zaspal ako drevo, keď v tom zase telefón, boli tri. Volá kamarát a pýta sa ma, ako sa mám. Tak mu po pravde vravím, ako sa cítim. A on na to: „Počuj, nemáš ty covid?“
„Ja viem, čo mi je“, odpovedám.
„Mal by si ísť na test!“ nástojí kamarát.
„A na čo? Ja viem, čo mi je“, reagujem pokojne, lebo aktuálny stav ani iný spôsob komunikácie nepustí. Pomaly a potichu.
„No ale mal by si to potvrdené“, zdôrazňuje môj akurátny a vždy dôsledne všetky pravidlá dodržiavajúci kamarát-bývalý vojak.
„Test mi nepomôže. A čo mi pomôže, to som si dal pred poludním, dávku Ivermektrínu, zajtra budem fit,“ snažím sa ukončiť debatu o tejto otázke.
„To nepoznám“, opáči kamarát.
„To ma ani neprekvapuje“ uzatváram túto časť debaty ja.
Po vyriešení jeho problému som opäť zaspal. O sedemnástej dorazila z práce moja polovička, dali sme si spolu skorú večeru (ja bez raňajok a obeda – lebo som fakt nemal chuť na jedlo) a kávu a už som sa len tak ponevieral, ešte stále mi nebolo výrazne lepšie. Viac som sedel na terase, ako sa hýbal, večer si ešte dal čaj zo skorocelového listu a lista orecha a o deviatej, na mňa nezvyčajne skoro, som jednoducho si ľahol do postele a zaspal.
Ráno som sa zobudil o siedmej, neskôr ako zvyčajne, ale už som cítil, že mi je lepšie na tele aj na duchu. Začal som svoje ranné kolečko polievania zeleniny a pokračoval dvadsiatimi kríkami bobuľového ovocia na dvoch miestach. Nebola to nijaká hitparáda, ale evidentne som cítil, že sa mi vracajú sily a nijaká depka ma nekvári. Svet sa na lepší obracal.
Popolieval som, čo bolo treba, nachoval sliepky aj kuriatka a po deviatej si spravil svoje obľúbené gazdovské raňajky. Ktoré mi chutili, a po nich som si dal rannú kávu a prečítal niečo v smartfóne. Ešte nebolo dvadsaťštyri hodín po prvej dávke a už som sa cítil veľmi dobre. Dopoludnia som ešte trochu oddychoval, aj si na chvíľu ľahol, ale poobede už som fungoval na dobré tempo a večer som mohol konštatovať, že pondelkové extempore je za mnou. Som zase takmer zdravý.
V stredu, po 48 hodinách, som zopakoval dávku Ivermektínu, ale len pre „dorazenie“ nejakých pozostatkov, lebo som sa cítil dobre, dobre som vládal a chutilo mi jesť, na obed som si spravil praženicu z vajec sliepok, ktoré sám chovám.
Poznám ľudí, ktorí namietajú, že Ivermektín je pre ovce a kone. S tým nemám problém, všetko sme to cicavce a máme spoločný biologický základ. Alebo je vari pre vás porovnanie s ovcou ponižujúce? Nevadí. Mne nie. Ja som fit a vy si riešte svoje problémy, ako chcete. Nikomu neradím, nikoho nenavádzam, len popisujem svoje opakované skúsenosti.
Buďte zdraví, buďte fit!
Podobné články:
Komentáre