Každý rok ich je plno. Snáď z roka na rok viac. Sú otravné a nebezpečné. Osy. Mám ich aj ja v záhrade. Tiež ich veľmi nemusím, ale učím sa s nimi žiť. Nechám im kúsok poživne a vždy dúfam, že aj ony mne nejakú nechajú.
Neviem, či boli na planéte skôr ľudia a či osy, ale myslím, že na tom až tak nezáleží. Podstatné je, že každý živý tvor by mal mať právo na svoju potravu. No ale priznajme si, kto z nás by sa už chcel deliť s osami o svoju úrodu? Asi nikto. Ale zrejme to inak nepôjde. Podobrom či po zlom, osy si svoje vezmú aj sami. No nemám pravdu? Je preto rozumnejšie myslieť na to dopredu. Ja som to vyriešila takto.
Keďže sa tento rok ukazovala pekná úroda broskýň, ich vôňa prilákala aj osy. Nestačila som sa spamätať a už som mala tri broskyne načaté. No napriek nutkaniu odtrhnúť ich a vyhodiť, som ich predsa len na strome nechala. Také škaredé, ohlodané, na polovicu zhnité. A čuduj sa svete. Osy sa hostili iba na nich. Ostatných sa ani nedotkli. Pokiaľ som pozbierala všetku úrodu, z tých troch broskýň, nechaných osám napospas neostalo takmer nič. Len holé kôstky.
No ale čo už. Hlavné je, že to splnilo svoj účel a celá ostatná úroda bola zachránená.
Osy na hrozne
Hroznové bobule sú tiež osami veľmi obľúbené. Dokonca už každý rok viem, hrozno z ktorého kríka my ani neochutnáme. Jednoducho ich vyjedia osy. A to práve dozrieva. Je modré. Našťastie ani nie veľmi chutné. No osy ho milujú. Horšie je, keď sa minie. Vtedy sa milé osy presťahujú na iné. Sladšie. Lenže to už máme radi aj my. Vtedy si poviem: „A dosť!“, a vyvesím plastové fľaše s cukrovým roztokom. Osy sa v ňom utopia a ja mám na chvíľu kľud.
Nie, že by to zabralo na sto percent, ale efekt tam predsa len je.
Nie je mojím cieľom zlikvidovať všetky osy v okolí, to by sa mi iste ani nepodarilo, len by som s nimi rada žila v prímerí. Ja im nechám trochu svojej ovocnej úrody a ony mi zato nechajú ten zvyšok. No nie je to dobrý obchod? Čo myslíte? Uvidím, či sa mi ho podarí.
Podobné články:
Prečítajte si tiež:
Komentáre