Človek si vždy musí vybrať. Lepšie povedané často má možnosť si vybrať, čo urobí a musí niesť následky svojho výberu. A my sme si tiež mohli vybrať, či budeme lenošiť alebo budeme svoj voľný čas, ako sa hovorí, tráviť aktívne. Vybrali sme si správne alebo to ľutujeme?
V minulosti sme patrili k panelákovým ľuďom, hoci musím poznamenať, že aktívnym panelákovým ľuďom. To znamená, že sme poctivo chodili do zamestnania, plnili s nadšením úlohy na nás kladené, starali sa o rodinu a po splnení všetkých povinností, ktoré na nás spoločnosť kládla a ktoré od nás očakávala, sme si užívali chvíle zaslúženého odpočinku. To znamená sadli sme si na pohodlný gauč a pozerali televízor, niekedy cez víkend sme vysadli na bicykel a vybrali sa na výlet po okolí. A keďže priateľka mala z minulosti malú záhradku v kolónii za mestom, delila čas medzi záhradku a bicykel, rovnako ako ja som delil čas medzi modely lietadiel alebo autíčiek a bicykel. Skrátka boli sme vzorní občania socialistickej/demokratickej spoločnosti, sledovali mienkotvorné médiá a platili DPH.
Avšak vrodeným princípom pochybovania, najmä o tabuizovaných témach a nemenných pravdách, som poznačený už od malička. A silne pochybujem, že občan sa bude mať dobre, keď sa (raz konečne) bude mať dobre spoločnosť, a že to bude, keď prekonáme vnútorného nepriateľa, vonkajšieho nepriateľa, finančnú krízu, covid, Rusko alebo konečne zvíťazí GreenDeal či Kultúrna revolúcia. Myslím si totiž, že spoločnosť sa bude mať dobre vtedy, keď sa budú mať dobre jej občania a preto začínam vždy od seba.
A tak sa jedného dňa stalo, že sme namiesto malého prenajatého pozemku vlastnili veľký, že sme menej jazdili na bicykli a fyzické sily využívali na zveľaďovanie svojho majetku, že sme zrazu prestali počúvať rádio a neskôr úplne prestali sledovať televíziu ako takú. Že už nemodelárčim, hoci získané skúsenosti uplatňujem na našom gazdovstve a že sme si tu po dokúpení rodinného domu zariadili druhú domácnosť. A keby nebolo zamestnanie, mesto by nám vôbec nechýbalo. Síce tam občas niečo kúpime, ale cieľom je, aby sme si čo najviac najmä potravín vyprodukovali sami. Neverím totiž, že sa štát o nás postará. Radšej sa starám sám, aby potraviny boli kvalitné a po ich požívaní sme nepotrebovali ani lieky ani potravinové doplnky a už vôbec nie lekára. Presne ako to bolo v medzivojnovom období 20. storočia alebo tesne po 2. sv. vojne.
A tak keď sa večer po všetkej tej práci okolo sliepok, zeleniny, ovocných stromov, plotov, trávy, fotovoltickej elektrárne prejdeme po našej lúke nad gazdovstvom spolu s naším psíkom, občas zo žartu prehodím, že keby sme si namiesto tohoto kúpili do bytu klimatizáciu a veľký televízor, nemuseli sme sa tu potiť a váľali by sme sa na gauči s diaľkovým ovládačom v ruke a vyberali jeden zo stovky kanálov 😉
Podobné články:
Prečítajte si tiež:
Komentáre