Keď je v lete sucho a teplo, a to teraz býva hádam každý rok tak, tak všetci lamentujú a túžobne očakávajú, kedy už konečne zaprší. No keď sa tak stane, tak buď nadávajú, že napršalo málo alebo naopak, sťažujú sa, že napršalo veľa a všade je voda a blato. Prípadne, že hrozia povodne, potoky sú rozvodnené, a ornica spláchnutá z polí a záhonov. Ako keby ani neverili, že ešte môže pršať.
Z rôznych meraní a dlhodobých záznamov máme informácie o dlhodobých priemeroch všeličoho. Denných teplôt, nočných teplôt, mesačných úhrnov zrážok, množstva vody v pôde a tak. A ľudia majú tendenciu považovať to, čo je aktuálne, za normálne. Najmä ak im to vyhovuje, resp. si dlhodobo na takýto stav zvykli. Napríklad, že po sedem až desať dňoch pekného počasia je týždeň daždivo a znova sa to opakuje. Alebo že prší každý tretí deň popoludní. Akonáhle sa tento ustálený stav zmení, ľudia sú nešťastní, smutní, nahnevaní.
Ako keď človek zo Sahary príde v januári k nám. Zima, mráz, občas sneh a ešte sa aj pošmykne na ľade. Je z toho frustrovaný. Prečo? Lebo nie je zvyknutý na to, ale na úplne niečo iné. Takže skutočne starosti nám nespôsobujú situácie, ale naše reakcie na ne. Nešťastní nie sme zo súčasnosti, ale z rozporu medzi skutočnosťou a našim želaním.
Alebo keď sa nám naše želanie splní, ale nie sme pripravení na dôsledky. Keď lamentujeme, že je deficit vlahy v pôde, ale nedôjde nám, že doplnenie deficitu znamená väčší dážď, než bol doteraz, lebo zníženie úrovne vody v pôde spôsobili zrážky nižšie, ako priemer, takže zvýšenie objemu vody v pôde môže zaistiť len dážď väčší, než je priemer. A keď naozaj taký dážď príde, sme schopní tú vodu prijať?
Nie mentálne, že leje ako z krhly, že je prietrž mračien, že je riadna búrka. To vyrieši v najhoršom psychiater. Ale reálne, ak naprší za dva dni toľko, čo bol dvojtýždenný úhrn v minulosti, ste schopní prijať tú vodu? Ste schopní ju zadržať v pôde tak, aby ste ju neskôr vedeli využiť v prospech vami pestovaných plodín a rastlín a nemuseli riešiť ornicu splavenú na betónový dvor, aby ste nemuseli riešiť zatopenú pivnicu či znečistenú studňu? Viete, ako sa dá taký prívalový dážď zachytiť a skrotiť?
Priehrady nemôžeme budovať v každom lese na každom potoku. A veď v minulosti ani neboli a neboli ani (tak často) problémy s veľkou vodou. Tak čo sa zmenilo, že teraz tie problémy máme?
Zásobárňou vody je pôda
Vodohospodári pred očakávanými nadmernými zrážkami vypúšťajú priehrady. Teda ak ich vypustiť môžu, lebo nemôžu vyplaviť dediny pod priehradou len preto, aby ich nevyplavil dážď budúci týždeň. Ale najviac vody nie je v priehradách, ale v zemi. V pôde v lesoch, v pôde na lúkach a v pôde na poliach. A aj v našich záhradách. Pritom princíp, na ktorom pôda zadržiava vodu, je všade rovnaký. Porézna štruktúra pôdy s veľkým obsahom humusu, baktérií, húb a pôdnych živočíchov, ktoré spolu rozkladajú odumreté rastlinné zvyšky. Tým jednak „čistia“ priestor, jednak organický materiál spracovávajú na surovinu pre nové rastliny. Všade tam, kde človek „vo svojej múdrosti“ nezasahuje.
Vo väčšine prípadov je pôsobenie človeka na poliach a na záhonoch rovnaké, líši sa len veľkosťou a silou používaných strojov. Kým polia orú a bránia silné traktory, záhony obrábajú kultivátory, rýle, motyky či železné hrable. Poľnohospodári aj záhradkári „rýpu“ do zeme, prevracajú ju hore nohami, kypria a rozdrobujú. Pestované plodiny z polí aj záhonov kompletne odstránia, úrodu spracujú, a zvyšok – „pozberové zvyšky“ kompletne zlikvidujú. Slama aj stonky sú z pestovateľských plôch odvezené. Z organickej hmoty, ktorá na plochách vyrástla, neostáva absolútne nič. A aby plochy aspoň trochu plodili, sú do pôdy dopĺňané živiny umelými hnojivami, v zložení a koncentrácii pre tú ktorú pestovanú plodinu. Odhalené povrchy plôch sú vysušované slnkom, vetrom erodované a organický pôdny život sa vytráca, ostávajú len anorganické základy. Umelé hnojivá a chemické „ochranné“ postreky túto degradáciu pôdy urýchľujú a prehlbujú.
A keď do tohoto „mŕtveho piesku“ naprší, voda ním pretečie ako cez filter. Ale nie do hĺbky pôdy, ale dolu svahom. Prečo nie do hĺbky?
Môže za to rozplavenie pôdnych agregátov a vyplavenie drobných anorganických čiastočiek, spôsobené mechanickým rozbitím pôdy úderom mnohých kvapiek vody dažďa, z ktorých každá má svoju hmotnosť a kinetickú energiu. A táto zmes dokonale uchá povrch pôdy, takže voda nemôže vsakovať a odteká z pozemku. Cestou vytvára erózne ryhy a berie si vrchnú úrodnú vrstvu so sebou. Kde končí? V pivniciach, na cestách, v riekach…
Pôda má byť vždy prikrytá
Úplne iná situácia je na lúkach alebo na záhonoch, na ktorých sú rastliny. Tam sa kvapky vody trieštia na týchto rastlinách a po nich stekajú už bez energie, schopnej ničiť. Pôda nie je rozdeľovaná, nevzniká blatový film, ktorý bráni vsakovaniu vody. Ak však pôda neobsahuje dostatok humusu, je schopná pobrať len obmedzené množstvo vody, zvyšok zase odteká z pozemku.
Obidva problémy môže na záhonoch, na ktorých sa práve nič nepestuje alebo sú pestované rastliny ešte malé, vyriešiť mulč. Teda prikrytie povrchu organickým materiálom. V záhradách prakticky používame dva materiály. Trvanlivejšiu slamu alebo dostupnejšie seno. Kým zhora bráni nastlaný materiál prehrievaniu pôdy slnkom a vysušovaniu vetrom, súčasne bráni vyklíčeniu semenám burín, takže kvôli burine mulčované záhony nemusíme okopávať. Tiež sa na zakrytej pôde nevytvára zatvrdnutý povrch pôdy, takže ani z tohto dôvodu mulčované záhony nemusíme okopávať. Keďže rastliny nemajú prehrievané korene ani od rozhorúčeného holého povrchu svoje stonky a listy, spotrebujú menej vody. Takže mulčované povrchy netreba toľko zavlažovať, ušetrí sa voda aj elektrina pre čerpadlo. Pôdna fauna z mulču na styku s vlhkou pôdou vytvára humus, z toho dôvodu je potrebné mulč dopĺňať. Slamu stačí raz za rok, seno aj trikrát za sezónu.
Dobrá pôda je schopná vsiaknuť vodu do desaťnásobku jej čistej hodnoty. Ak teda naprší 1 mm zrážok (merané v pevnej nádobe), v pôde sa ňou prevlhčí až 10 mm vrstva. Ak teda naprší 100 mm zrážok, môže byť pôda vlhká do hĺbky 100 cm, jeden meter.
V praxi je však problém aj s oveľa menšími zrážkami. Sú lokality, kde už 40 mm zrážok predstavuje problém. Dokonca aj 40 mm za 24 hodín, čo v podstate ani nie je nejaký dážď. Je to preto, že pôda nie je schopná toto množstvo vody prijať. Neobsahuje dostatok humusu, ktorý je ako špongia schopný vodu na seba viazať. Nie sú v nej kapiláry a „kliny“ vytvárané koreňmi, ktoré by do hĺbky narušovali podklad pod úrodnou hornou vrstvou pôdy. Potom voda na rovinách stojí a na svahoch odteká.
Pritom sú známe príklady, kde regeneráciou pôdy zvýšili je absorpčnú schopnosť už za niekoľko rokov niekoľkonásobne, len tým, že prestali orať, brániť a inak „vŕtať“ do pôdy, pritom stále sejú a zberajú úrodu a dokonca dosiahli aj výrazné finančné úspory. Rovnako tak na takmer hektárovom svahovom pozemku sme za niekoľko rokov výrazne zlepšili vlastnosti pôdy, takže dáva bohatú úrodu zeleniny aj ovocia pri oveľa menších vstupoch energie a materiálu, ako na vedľajších parcelách a bonusom je zvýšená schopnosť zadržať vodu aj po prudkých dažďoch. Zdokumentovaný je deň, kedy za 18 hodín napršalo 120 mm zrážok a nijaká povodeň, záplava, splavenie pôdy či erózia sa nekonala.
A to všetko púhym neoraním, nekultivovaním, nerýľovaním, neokopávaním. Regenerácia za pomoci mulču s využitím miestnych zdrojov. Spevnenie svahov vysadením ovocných kríkov a stromov. Kosením trávy na etapy a na rôznu výšku. Namiesto cieleného dodávania živín z umelých hnojív za účelom (krátkodobého) vysokého výnosu dlhodobá práca na regenerácii pôdy a jej následné vysoké úrody ako vedľajší efekt. A všetko celé je to jednoduchšie a lacnejšie, ako hospodárenie za pomoci traktora, rotavátora, rýľa a motyky.
My sme na dážď pripravení. Od nás voda z pôdy neodtečie, zostáva v nej pre využitie trávou, kríkmi, stromami aj zeleninou a dovoľuje nám dlhšie obdobie bez zavlažovania. Lebo vody je v pôde dosť a vydrží dlhšie, lebo pri našom spôsobe hospodárenia máme nízke straty vody aj nižšiu spotrebu vody rastlinami. Nemusíme sa báť suchej studne ani vysokých nákladov na jej prevádzku.
Pritom tie isté opatrenia, ktoré umožňujú vode viac vsakovať do pôdy sú tie isté, ktoré bránia vode v zbytočnom vyparovaní sa z pôdy. Bez meliorácií, bez betónovania, bez „vŕtania sa“ v zemi. Bez použitia ťažkej techniky a potreby PHM. Teda bez potreby vysokých finančných vstupov. A nedá sa povedať, že by sme nemali úrodu. V porovnaní so susedmi skôr naopak.
Podobné články:
Komentáre