Žiť záhradou

Ľudia, ktorí ma poznajú, môžu potvrdiť, že mám viacero záujmov a o každej záľube dokážem hovoriť s nadšením. No v poslednej dekáde mojou najväčšou témou je záhradníčenie a dá sa povedať, že žijem záhradou. Minimálne na záhrade, dnes už skôr na chalupe či na gazdovstve, veď som si tu dokonca zriadil „Garden Office„. Dnes som stretol človeka, ktorý rovnako ako ja už dlhé desaťročia žije svojou záhradou.

S Antonom sa poznám už dobrých štyridsať rokov, boli sme vtedy dlhé roky kolegovia, občas ako šéf tretej smeny bol aj mojím šéfom. A už vtedy veľa času trávil na svojej záhrade so skleníkom. Karafiáty na jar, zelenina v sezóne boli nielen jeho koníčkom, ale aj vedľajším príjmom. Jeho problém so záhradou začal po zmene režimu, resp. keď sa začali dávať do poriadku vlastnícke vzťahy a práva k nehnuteľnostiam.

Ako som zistil od ďalších bývalých miestnych kolegov, pozemok kedysi dávno patril jednému zo štátnych podnikov. A ten po presťahovaní sa do nového areálu hneď naproti cez cestu prenechal jednému zo zaslúžilých zamestnancov, otcovi kolegu, ktorý tam trávil všetok voľný čas, pozemok k užívaniu. Netuším, komu pozemok patril predtým, ale v tých časoch sa na vlastnícke práva veľmi nehralo, občan mohol mať nanajvýš tak pozemok v osobnom užívaní, nie v súkromnom vlastníctve, všetko bolo štátne. A v pozemkových knihách bol tiež pekný chaos, veľa zmien vlastníkov sa do kníh ani nedostalo. Stálo by to poplatky a platili by sa dane. Viem, o čom hovorím, môj otec tiež dával do poriadku zanedbané dedičstvo…

Takže Antonova záhrada sa zrazu stala majetkom mesta. Všetci vedeli, že jeho otec a teraz už on tam trávia veľa času a dlhé roky sa o pozemok starali, samozrejme, že z neho mali úžitok. A tak mesto navrhlo „majiteľovi“, že mu „jeho“ záhradu predá za veľmi výhodných podmienok. Raz a navždy by sa tým vyriešili vlastnícke pomery a nikto by nemohol mesto obviniť z „nehospodárneho nakladania s majetkom“.

Avšak kolenovrtná povaha Antona sa prejavila v plnom rozsahu. Urazený, že ho chcú pripraviť o dedičstvo predkov, ponuku odmietol a začal sa s mestom súdiť. A už sa súdi a odvoláva tridsať rokov.

Keďže býva neďaleko mňa, často sa stretávame a vždy pozdravíme, však sme bývalí kolegovia, A vždy začne: „Ako sa máš, čo nové?“ Ale je to len pasca, lebo pokračuje „Ja mám len problémy, so záhradou, môj právnik je podplatený/neschopný/lajdák a zase sa odvolávam, lebo developeri ma chcú o pozemok pripraviť. Dnes som mal trochu čas, tak som prehodil pár slov. A on z tej starej tašky, čo vláči stále so sebou, vytiahol obal s posudkami a rozsudkami!

Medzi rečou z neho vypadlo, že súd predsa mal skončiť vydržaním a nie tým, že ho chcú o pozemok pripraviť. Takže naozaj to nie je rodinný majetok, len to jeho otec dostal do užívania od podniku, po zmene režimu sa pozemok dostal zrejme právoplatnému majiteľovi alebo jeho nástupcovi a Anton, namiesto toho, aby elegantne a rýchlo veci vyriešil, platí tri desaťročia súdne poplatky, súdnych znalcov a advokátov, aby dokázal, že má pravdu, teda že pravda je to, čo si myslí on.

Pripomenul som mu aj môj nedávny „prípad“. Po kúpe pozemku som opravil ploty, resp. vymenil som staré vykývané drevené stĺpy za nové kovové. Po skončení práce na takmer 150 m plota ma majiteľ susedného pozemku upozornil na krivý plot, že mu zasahujem do pozemku. ČO? Veď tie ploty tam stoja sedemdesiat rokov! Prvé kroky viedli ku geodetom a po premeraní plota s verdiktom „mimo katastrálnej hranice“ sme zisťovali, ako sa to mohlo stať. Jednoducho starý geodet v minulom storočí namiesto troch bodov zameral dva, z dvoch úsečiek urobil jednu, trojuholníkovú časť pozemku „narovnal“, veď vtedy to aj tak bolo jedno a ja som mal na stole problém. Druhá cesta viedla za rodinným právnikom, skúseným v podobných prípadoch a verdikt znel: Päť rokov a poldruha tisíca eur, najmenej. Za jeden a pol ára lúky.

Ja si myslím, že chápem celkom rýchlo a dnes je plot na aktuálnej katastrálnej hranici. Prišiel som o 1,5 ára z 32, získal som dobrého suseda a pokoj v ulici a môžem sa venovať koseniu trávy, pestovaniu stromčekov a zbieraniu úrody.

Ja aj Anton žijeme svojou záhradou. Lež každý iným spôsobom a záhrada nám poskytuje iné emócie. Tak nám treba.