To mi hlava neberie

Pri jednom výlete na bicykloch túto jeseň sme po príjazde do jednej dediny zbadali na jej začiatku niečo, čo tam ešte pred pár rokmi nebolo. Teda skôr to bolo na jej konci, lebo sme prišli „od lesa“. A márne som rozmýšľal, čo tých ľudí k tomu vedie.

Na konci dediny tróni štvorposchodový bytový dom, pred ním šestnásť parkovacích miest. Všetko vo vlastníctve obce, teda ľudia bývajúci na dedine, platia nájomné obci, ale k svojmu bývaniu, okrem parkovacieho miesta, nemajú žiadny pozemok. Môžu sa síce stretávať vonku na lavičke pred vchodom, ale nemôžu si nikde nič pestovať ani chovať.

Ako malý chlapec som vyrastal v malom okresnom meste v tehlovej bytovke, ktorá mala štyri poschodia a tiež šestnásť bytov, osem dvojizbových a osem trojizbových. Oproti tej modernej mala dva vchody, pivnice a škridlovú valbovú strechu a kúriť sme si museli v kachliach uhlím, ktoré sme vtedy veľmi lacno kupovali, len sme ho museli ručne nosiť v uhlákoch z pivnice do bytu. My našťastie len na prvé poschodie.

Pred bytovkou boli štyri lavičky a sušiaky na bielizeň. Susedia sa stretávali práve na tých lavičkách, ženy aj pri vešaní prádla alebo pri úprave kvetinových záhonov, ktoré boli medzi lavičkami a sušiakmi. Každá rodina, ktorá chcela, lebo nie všetci chceli, mala kúsok kvetinového záhonu, o ktorý sa starala. A deti sme behali po tráve medzi lavičkami a pod sušiakmi, lebo kúsok za nimi bol dlhý plot a za ním škôlka, do ktorej som nikdy nechodil. Nemusel, lebo mama bola doma a starala sa o dve deti a jej manžel z jedného platu uživil vtedy celú rodinu. Spomienkový optimizmus? Nuž, mali sme všetko, čo sme potrebovali a čo sme chceli.

Každú zimu sme dostali veľký balík, v ktorom bola vypitvaná hus a nejaké zemiaky. To nám posielala starká, ku ktorej som chodieval každé leto na prázdniny a chodil som tam rád. Prišlo mi samozrejmé, že starká má okolo rodinného domu záhradky, v jednej je zelenina, okolo ktorej sa „muselo“ trochu pracovať, že má zemiaky v pivnici, kam stačilo zájsť a vybrať z nich, či už pre prasiatko alebo do kuchyne, že pre vajíčka stačí zájsť do kurína a netreba stáť v rade v mliekárni. Že tu všade rastú ríbezle, egreše, maliny alebo na stromoch čerešne, slivky alebo jablká a že sa za ne neplatí peniazmi, ako v zelovoci.

Lebo my v meste, kde sa vraj žilo pohodlnejšie, sme pre všetko museli do obchodu, chvíľu postáť v rade, a ak to mali, tak za to zaplatiť tými papierikmi, kvôli ktorým otec chodil do práce. A preto nebol s nami, lebo mama bola doma stále.

A v duchu, pár razy aj nahlas, som sa rodičov pýtal, prečo my bývame v meste, keď všetci naši príbuzní, všetci bratranci a sesternice, bývajú v rodinných domoch, hoci v malom mestečku, a všetci majú pri domoch záhrady, kde si môžu ovocie len tak zobrať z kríka alebo zo stromu a zeleninu vybrať zo zeme. Zadarmo. Nikto nemusí nikam chodiť od svojich detí, aby toto mali. (Iste, chodili do práce, lebo treba platiť aj iné položky).

Keď starká zomrela, bol som už starší. Jej dom si zobral jeden zo strýkov, ostatných svojich súrodencov vyplatil. Všetci dostali nejaké peniaze, my sme prišli o možnosť cestovať v lete na vidiek a mať ovocie „zadarmo“ a k tomu veľký výbeh, kde nás nezrazí auto ani nebude ohrozovať cukríkami „cudzí ujo“.

Majetok predstavuje nezávislosť

Skrátka v mojom ponímaní predstavuje vlastný dom a pozemok na dedine mať možnosť dopestovať si a dochovať časť potravín, pre ktoré netreba stáť v rade (dnes už naozaj nemáme rady zákazníkov pred obchodmi, rady sa presunuli dovnútra, k pokladniam, kde už „to nie je vidieť“) a dúfať, že ich budú mať a že na ne budeme mať peniaze. A že na „to málo“, čo si človek zadováži sám, stačí tá trocha času po práci alebo o víkendoch. Že sa človek nemusí strhať a získa za to nepomerne vyššiu kvalitu, ako v supermarkete.

A tiež netreba zabúdať, že pestovanie a chov popri zamestnaní vlastne znamená získať vo svojom živote väčšiu hodnotu, ako len príjem z práce pre cudzieho. Čo si dochovám a dopestujem, to nemusím kupovať a čo som zarobil teda nemusím minúť na to, čo som získal pomimo, teda buď mi viacej ostane alebo si kúpim niečo iné. Alebo môžem pracovať menej 😉

Preto mi hlava neberie, ako sa môže niekto chcieť nasťahovať do obecnej bytovky na dedine a platiť nájom za bývanie, kde okrem toho malého bytíka nič nemá. Kde celý život bude platiť nájom, ale vo voľnom čase nemôže vyprodukovať ďalšiu hodnotu. Kde má jedinú možnosť, sedieť na gauči pred obrazovkou a nechať si vymývať mozog telkou alebo čumieť na videá z youtube. Či „vybehnúť“ z bytu za nejakou zábavou, do mesta či na výlet. Na to všetko potrebuje auto, rovnako ako na dochádzanie do práce z tej „diery“, takže musí navyše zarobiť aj na to auto aj na jeho prevádzku. Nie len palivo, ale aj servis, STK, PZP…

A keď sa stane dôchodcom, bude mať dostatočný príjem na to, aby platil nájom, ktorý bude iste vyšší, ako je dnes? A dôchodok iste nižší, ako je dnes plat. A keď zomrie, nič po ňom deti nezdedia, lebo byt nie je jeho, len celý život platil „za služby“.

Neviem pochopiť, prečo chce niekto bývať na dedine, odkiaľ je do práce aj do obchodu ďaleko, autobus nepremáva poriadne nikdy, na všetko treba auto, takže sa kopa času zabije nie len prácou pre peniaze, ale aj cestovaním za inými povinnosťami či zábavou a pritom nemať z toho nijaký materiálny osoh. Ani svoj dom ani svoj pozemok, ktorý by prinášal materiálne zvýhodnenie kuchyne a zdravia. Nedokážem pochopiť, prečo si niekto na jednej strane vyberie dedinu, teda zdravé prostredie a zvyčajne lepší ľudia, a na druhej tu platí nájom za niečo, čo jeho nie je a zrejem ani nikdy nebude, navyše ho to stojí ďalšie „obslužné“ peniaze, ktoré musí zarobiť.

Nájom predsa môžem platiť aj v blízkom malom meste (kde ceny zďaleka nedosahujú úroveň Zvolena či Banskej Bystrice, o Bratislave nehovoriac) a kde je všetko, vrátane škôl a obchodov aj krčiem v pešej vzdialenosti, často aj to zamestnanie. Takže celkové náklady života možno aj nižšie, navyše všetko je možné bez auta a výdavkov sním spojenými.

Vraj na takýto spôsob života majú. Teda zarobia, aby mohli míňať. Takže nemajú, lebo čo zarobia, to minú. Neušetria, nezvýšia hodnotu svojho imania. A keď takýto človek ochorie či príde o zamestnanie? Môžem v bytovke prestať používať teplú vodu, lebo nezarábam, tak aby som ju ani nemusel platiť? Môžem ušetriť znížením teploty v byte? Nie, aj tak zaplatím takzvanú pomernú časť. Či už teplo využívam alebo nie, platím, či už výťah využívam alebo chodím po schodoch, platím. Mám čas, lebo som prišiel o robotu? Sedím na gauči, lebo len čo sa pohnem z bytu, platím.

Pritom na dedine platí, že ak bývam vo svojom, a nechcem platiť za kúrenie, tak ho vypnem, alebo nepriložím. Ušetrím, hoci je to nepohodlné, ale prekleniem kritické obdobie, kúrim si len v jednej miestnosti, aby som neochorel. Pritom vonku na dvore či v záhrade sa viem aj pohybom trochu zohriať, vždy je nejaká práca, a ak som nebol lenivý počas roka, dopestoval som si aj nejaké potraviny, zeleninu a ovocie môžem mať aj v komore. Takže ani dočasná nezamestnanosť nemusí znamenať katastrofu, hladný nebudem a nezomriem nudou alebo pre exekúciu za nezaplatenú splátku príjmu TV programu.

A vždy tu po mne zostane aj nejaký majetok, hodnota pre potomkov. Nevyhodil som peniaze do vzduchu „za služby“, ale zveľadil majetok.

Pochybujem, že ľudia z týchto bytoviek prišli sem z Popradu alebo z Trnavy. Zväčša to budú krajania. Väčšina obyvateľov okresu býva v rodinných domoch, či už v meste alebo na dedine, veľká väčšina. Len mladí žijú v predstave, že „majú nárok“ na svoje vlastné bývanie. Nebudú sa tlačiť vo veľkom trojgeneračnom dome, akých je tu neúrekom, so svojimi rodičmi a nebodaj spolupracovať. Vo „svojom“ si môžu robiť čo chcú, kedy chcú a s kým chcú.

Pritom keby sa ich rodičia správali a uvažovali rovnako, mladí by dnes mali holý zadok…

Pochopiteľne bývanie viacgeneračnej rodiny vyžaduje najprv dohodu o podmienkach a potom aj vzájomný rešpekt. No spoločná deľba nákladov na prevádzku, prípadne aj opravy domu a práca v záhrade dovolí každému z účastníkov míňať menej, ako teraz míňajú každý osve. Takto musia všetci pracovať naplno, aby si udržali „svoj štandard“. A v čase choroby rodiča sa o neho nemá kto postarať, lebo mladý musí zarábať na svoje bývanie, lebo spoločné odmietol. Uvedomujú si mladí, že raz oni budú starí a budú potrebovať pomoc, či už materiálnu alebo ľudskú?

Mne to raz hlava neberie. Dojde to niekedy tým terajším mladým?