Chcú nám vziať dedičstvo starých rodičov

Už ste to počuli? Podľa najnovšie pripravovaných zákonov Európskej únie si už nebudeme môcť dopestovať plodiny zo svojich vlastných semien. Každé vysadené semienko totiž bude musieť byť zaregistrované. A nielen to. Všetky semená budú musieť spĺňať normy priemyselne šľachtenej odrody. Čo to v praxi znamená? Ak toto nariadenie začne platiť, hrozí nám pokuta už len za to, že si odložíme a vysejeme semienka tej odrody paradajok, fazule či uhoriek, ktoré sa nám po minulé roky osvedčili a ktoré pestovala už naša stará mama. Budeme sa teda musieť riadiť novým zákonom aj za cenu, že prídeme o dedičstvo po našich starých rodičoch?

 

Možno si viacerí pamätajú, ako sa hospodárilo voľakedy. Ja mám moju starú mamu pred očami, akoby to bolo včera. Už krátko po začiatku nového roka vysievala do rôznych debničiek semienka papriky a paradajok. Len čo trochu povyrástli, popresádzala ich do kelímkov a kým prišli teplé dni, boli sadeničky nachystané na vysádzanie do záhrady. Priamo na hriadky zas vysádzala hrach, fazuľu, uhorky, mak aj kŕmnu repu pre prasa či sliepky.

Semienka z vlastnej úrody

Stará mama však žiadne semienka nekupovala. Mala ich odložené z predchádzajúceho roka. Po zbere úrody vždy zopár plodov nechala prezrieť. Pamätám sa, ako sa postupne menila farba uhoriek zo zelenej cez žltú až oranžovú. Zároveň s farbou sa menila aj ich konzistencia. Z tvrdých plodov sa stala mäkká hmota podobná blatu. Po rozrezaní sme semienka lyžicou vyberali do veľkého hrnca, nechali tak týždeň kvasiť, potom ich poumývali a vysušili. Podobne sme odkladali semienka aj z rajčín a papriky. Samozrejmosťou tiež bolo odkladanie časti zemiakov na budúcoročnú výsadbu.

Odolné krajové odrody minulosťou?

V minulosti sa otázka škodcov ani postrekov veľmi neriešila. Ak nejakí prišli, zväčša to boli len mandelinky na zemiakoch. Tie sa ručne vyzbierali do pohára s vodou a vec bola vyriešená. A choroby? Čo si ja pamätám, tak sa takmer nevyskytovali. Možno to bolo akýmsi prirodzeným výberom. Rokmi sa uchovali len odolné krajové odrody, ktorým nevadilo ani príliš teplé či príliš studené počasie. Zvládli sucho aj vlhko. Proste sa časom tak prispôsobili našim podmienkam, že v pohode rástli a prinášali úrodu dlhé roky.
Postupne sa však začali objavovať odrody nové. Sľubovali, najmä u ovocných stromkov, rýchly nástup rodivosti. Trebárs už v druhom roku po výsadbe. To dovtedy bolo len snom. Často krát sa hovorievalo, že dedo zasadí strom a úrodu budú zbierať až jeho vnuci. Preto sa novinky tak rýchlo rozširovali a na niektoré staré odrody sa už takmer zabudlo. Napriek tomu mnohé osvedčené odrody zostali a len v poslednej dobe sa vďaka nadšencom znova dostávajú do povedomia. Možno tomu napomohol aj fakt, že veľká časť novovyšľachtených odrôd síce prináša úrodu oveľa skôr, zato je ale náročná na starostlivosť a životné podmienky.

Snaha o sebestačnosť zmarená

Ak by snaha o znovuzavedenie odolných starých odrôd pokračovala, možno by sme v blízkej budúcnosti mohli mať v našich záhradách zase dostatok zdravého a kvalitného ovocia či zeleniny. Rozširovaním týchto odrôd by sme možno časom dosiahli aj sebestačnosť. Nemuseli by sme toľko zeleniny a ovocia dovážať, no a práve toto je zrejme dôvod, prečo sa nám Európska únia snaží skomplikovať život. Veď zákazom výsevu a predaja vlastných semien budeme nútení kupovať semená priemyselne šľachtené. Možno aj geneticky modifikované. Zarobí tak v prvom rade ich výrobca, ktorých, predpokladám, bude len niekoľko. A potom budú zarábať výrobcovia rôznych hnojív a pesticídov, bez ktorých tieto prešľachtené odrody jednoducho nebudú vedieť rásť.

Kto na tom však prerobí, budeme my. Drobní aj väčší pestovatelia. A následne, samozrejme, všetci občania štátov, v ktorých budú tieto obmedzenia platiť. Ak sa teda táto do neba volajúca hlúposť stane naozaj zákonom, nielen, že prídeme o dedičstvo v podobe osvedčených odrôd zeleniny a ovocia, ale staneme sa závislí na rozhodnutí európskej „vrchnosti“ o tom, čo a v akom množstve budeme pestovať, ale hlavne, čo, alebo či vôbec niečo budeme aj jesť.