Pred pár rokmi sme na bicyklovom výlete s priateľkou navštívili jej známu, ktorá sa z trojizbového panelákového bytu presťahovala s rodinou na malú dedinku na okraji okresu. Dodnes si pamätám ten pocit, aký som bol sklamaný z toho, čo sme u nich na dvore a v záhrade videli. Moje rozčarovanie pramenilo ani nie z toho, ako žijú, ale z toho, že nevyužili ponúkanú šancu. Pretože ja by som na tom mieste žil celkom inak.
Dôvodom na opustenie bytu v okresnom meste boli dlhy za bývanie. Mesto ponúka kdejaké lákadlá a pýta peniaze aj od študenta aj od nezamestnaného. Bez peňazí sa v meste skrátka žiť nedá. Platiť treba nie len za bývanie, elektrinu, teplo alebo vodu, ale aj za každé sústo, ktoré dáte do úst. A to nehovorím o posedení s priateľmi (na pive, víne, káve) či inej zábave. V meste je mnoho spôsobov, ako sa zabaviť a tráviť voľný čas, ale každý jeden stojí peniaze. Keď na to máte, prečo nie, ale keď nemáte a utrácate aj za cigarety, čosi nie je v poriadku.
Nevýhodou bývania v meste je fakt, že svoj voľný čas neviete využiť na ušetrenie peňazí. Môžete ich len míňať alebo zarobiť. Keď nie v zamestnaní, tak na fuškách. Oboje vyžaduje vzdelanie a skúsenosti.
Útek na dedinu ponúka možnosti všetko zmeniť. Naši známi z toho cyklovýletu však sedeli na schodíkoch polorozpadnutého domu, fajčili cigarety a pili kávu. Kávou ponúkli aj nás. A pri rozhovore najmä báb som si nemohol nevšimnúť ten neporiadok na dvore, porozhadzované a zabudnuté veci, ktoré ostali ležať tam, kde spadli alebo sa zakotúľali. Nemohol som si nevšimnúť tú trávu vyše pása, čo rástla všade navôkol a staré ovocné stromy, o ktoré sa nikto nestaral. Uprostred leta, kedy by mala záhrada dávať svoju sladkú úrodu ovocia a chystať čerstvú zeleninu. Tú úrodu, ktorú si človek dopestuje v čase, ktorého ako nezamestnaný má nazvyš a tú úrodu, potraviny, ktoré nemusí kupovať z tej almužny, ktorú ako podporu alebo sociálku dostane. Päť ľudí sa tu poneviera a záhrada pustne.
Na kosenie trávy netreba kupovať kosačku a benzín do nej na pumpe vzdialenej dvadsať kilometrov. Tráva sa dá kosiť aj kosou, ručne, zadarmo. Náletové dreviny sa dajú vyklčovať ručne, sekerkou. Aspoň bude na rok čím zakúriť. A variť alebo kúriť netreba elektrickým ohrievačom, aby ma o pol roka vypli z elektriny, ktorú nedokážem zaplatiť, keď cez cestu za domom nasleduje hora a v nej určite kopa suchých stromov a konárov, keď je to na konci sveta 😉 Grilovanie nie je len panský spôsob trávenia voľného času, ale aj jednoduchý spôsob prípravy mäsa. Na dedine ľudia chovajú aj kurence aj zajace a keď to sám nedokážem, môžem vymeniť mäso za zeleninu, na ktorú naozaj netreba extra vybavenie. Pravda, okrem nutnosti polievať ju a vodu ťahať ručne z potoka do starej vane alebo inej nádoby. Netreba naraz, stačí postupne, počas dňa. Do roboty nemusím, mám čas aj niečo v záhrade urobiť aj oddychovať. A chovať sliepky na vajíčka a neskôr na mäso naozaj nie je žiadna veda, keď sa môžu pásť po záhrade samé. Len to by som nesmel celý deň čumieť na telku a platiť každý mesiac paušál za satelit.
Okrem tejto rodiny som poznal aj iné. Napíšem príbeh (skrátený) jednej z nich. Pre dlhy (ako inak?) museli predať starý dom na lazoch. Už pár rokov predtým predali aj susedné políčko. Ale ani o zostávajúcu záhradku sa nestarali. Keď zomrela starká, ktorá ešte gazdovala, čakali len na poštára a podporu a dávky. A potraviny si kupovali v pojazdnej predajni, ktorá k nim raz za týždeň zavítala.
Po čase sa rodina rozrástla a presťahovala do nižších polôh, do dediny blízko mesta. Z jedného platu, jednej materskej a jedného dôchodku sa už dá slušne vyžiť. Aj domček si poopravovali. A keďže zarábali dosť, aspoň si to mysleli, predsa nebudú robiť na záhrade a pestovať ovocie, keď majú na to, aby si to mohli pekne kúpiť v meste. Načo zbierať a sušiť bylinky v záhrade, keď sa čaj dá kúpiť nasáčkovaný v chemicky bielenom papieriku… Satelit samozrejme nechýba na dome.
Skúsenosť a poznanie príbehov ľudí, ktorí pre dlhy museli opustiť svoje pohodlné bývanie a skončili na dedine ma učí, že ani keby ste ich presťahovali do Rajskej záhrady, tak sa ich prístup k životu nezmení. Neuvidia tie úžasné príležitosti, ako si zlepšiť svoj život. Pritom život nezamestnaného na dedine nemusí byť o hrdlačení od svitu do mrku.
Už tá z môjho pohľadu úžasná možnosť vyjsť z ráno z domu rovno do záhrady a môcť tam stráviť príjemnú hodinku alebo si môcť kedykoľvek ísť do domu oddýchnuť alebo ležať na lehátku len tak pod stromami im dáva schopnosť ľahko a nenáročným spôsobom, len toľko koľko vládzu, dopestovať také na pestovanie jednoduché plodiny ako sú rajčiny, papriky, tekvice hokaido, uhorky či ríbezle, jahody, alebo hrušky, jablká a slivky. Ak si nevypýtam semená od skúseného suseda, tak prvý rok kúpim pár priesad na trhu. A potom už to pôjde samo. Veď na zbere semien zo zeleniny a ich následnom výseve na jar nie je nič ťažké. Aj namnožiť si liesku z voľnej prírody alebo ríbezle či vinič je ľahké. Pri tom kvante času, čo majú títo ľudia k dispozícii, by mali za tri roky záhradu prepchatú a sadenice či priesady by mohli sami predávať.
My musíme chodiť do záhrady autom pár kilometrov a aj to až keď skončí pracovná doba. A napriek tomu sme dokázali za dva roky kompletne prerobiť zanedbanú záhradu v okrasný park. Nemáme možnosť tam prespať, lebo dom je starý a na bývanie nevhodný. Precestujeme kopu peňazí za benzín. A ľudia, ktorí sú tam, ráno sa zobudia na poklade a večer si môžu vychutnať príjemný večer vo svojej záhrade, ju považujú za problém a otočia sa jej chrbtom.
Ja keby som bol v ich situácii, prišiel o bývanie a skončil na dedine na konci sveta, tak by som si vytvoril svoj vlastný svet a bol sebestačný, aspoň vo väčšine potravín. Tým by som skromné finančné prostriedky nemusel vynakladať na to, čo si viem zadovážiť sám, vypestovať alebo dochovať či vymeniť so susedmi. Nemusel by som rozmýšľať, kde zohnať robotu, teda kde vymeniť svoj čas za peniaze, za ktoré zaplatím za bývanie a jedlo, keď môžem svoj čas priamo premeniť na jedlo a bývanie už mám. Bez prostredníka a bez daní.
Možno preto, že uvažujem inak, ako títo ľudia so zanedbanými a nevyužívanými záhradami, som o svoj byt neprišiel a mám aj záhradu. Musím svoj čas deliť medzi tých, čo mi za môj čas platia a medzi záhradu, ktorá môj čas oceňuje priamo. Na druhej strane sa snažím aj čas aj peniaze míňať uvážlivo, šetrne a snažím sa, ak ma čas netlačí, robiť všetko sám, aby som postupne zo zelenej lúky urobil záhradu, ktorá ma postupne bude živiť.
Na založenie úžitkovej záhrady (ktorá môže aj dobre vyzerať a prinášať radosť a optimizmus do života), netreba veľa peňazí. Jasne, ľudia, ktorým sa nechce a preto sú tam, kde sú, vidia všade problémy a nedostatok peňazí. Ale na kúpu rýľa a porýľovanie malého kúska trávnika, aby sme z neho vytvorili záhon treba veľa peňazí? Na zohnanie obyčajnej kosy a pokosenie lúky, aby sme získali mulč na tento nový záhon a nemuseli ho toľko polievať ani okopávať treba veľa peňazí? Na kúpu pár sáčkov semien zeleniny a nakopanie zeme v záhrade, aby sme si vysiali svoje vlastné priesady zeleniny treba veľa peňazí?
Treba na to nejaké peniaze a trochu času. A nejaké informácie. Netreba hneď kupovať knihy, môžete si ich požičať alebo prečítať v okresnej knižnici. Môžete sa porozprávať s dedom alebo babkou v susedstve, ako oni gazdovali, kým mali dosť síl. Môžete sa pozrieť na internete a prečítať si stránky s návodmi. Ja nepoznám jediného „chudobného“ človeka, ktorý prišiel o svoje bývanie v meste a teraz žije v starom dome na dedine, ktorý by nemal dotykový mobil a internet v ňom, nezrieka majú aj počítač v chalupe. Aby mohli zabíjať čas do ďalšej výplaty dávok.
Chudoba nie je stav majetku, chudoba je stav mysle.
Komentáre