Denník pozitívneho V.

Tieto tri týždne sa neskutočne vliekli a už sa teším, že mi končí obdobie úplnej izolácie od ostatných ľudí. Nie som úplne fit, ale to sa časom dá do poriadku. Hlavne, že už nebudem držaný ako na reťazi. A nebudem si musieť každé ráno merať a zapisovať svoju teplotu. Je to nuda najmä preto, že sa nič nemení a všetko je OK.

Som rád za to, že choroba mala u mňa taký ľahký priebeh. Možno je to o šťastí, možno je to tým, že moje telo nie je zhumpľované. Jem skutočne zdravo (nie ako tí, čo sa boja mastného a pijú mlieko) a nezanedbávam pohyb. Ale keď sledujem polovičku, ako je stále unavená a nevládna, tak som rád, že ja musím oddychovať oveľa menej. Keď mi volal kamarát, že už je týždeň doma po týždňovom pobyte v nemocnici, kam ho odviezla vo vysokých teplotách z domácej izolácie rýchla pomoc, uvedomil som si, ako sa oplatí o seba starať. Mimochodom, jeho manželka neochorela ani v práci, ktorú museli pre nákazu zavrieť, ani od neho doma. Skutočne to ukazuje na Calábkov výrok, že tu nejde o to, koľko ďalších nakazí každý nakazený, takzvané reprodukčné číslo R, ako nám vtĺkajú médiá do hlavy, ale ide o v Ázii využívaný K-faktor, ktorý berie do úvahy takzvaných superprenášačov (bacilonosičov) a možnosť nakaziť ostatných na hromadných podujatiach. Nie len na koncertoch, v baroch či továrňach ale aj v dlhých radoch na banány alebo na tyčinky do nosa. Veď rozdiel v úspechoch „boja s hnusobou“ medzi Slovenskom, Českom na jednej strane a Singapurom či Južnou Koreou na druhej je viac než jasný. Rovnaký počet mŕtvych, násobný počet obyvateľov. Nejde náhodou o genocídu Slovanov? A organizuje ju niekto?

Už sa teším do prírody, prídem na iné myšlienky. Chýba mi čerstvý vzduch a trochu pohybu. Lebo to polihovanie a posedávanie sa už podpisuje na mojej operovanej chrbtici. Začínajú tŕpnuť prsty na nohách, bolí občas driek. Našťastie viem, že je to prvý príznak a že treba posilniť brušné a chrbtové svalstvo. Ale čo ostatní ľudia? Ktorí nevedia alebo majú iné problémy, s ktorými si neporadia a pre covid ich ani odborní lekári nechcú vyšetriť a liečiť? To sú vedľajšie škody matelkovského riadenia virózy. Koľko ľudí zomrie zbytočne na zanedbané choroby srdca? Iných orgánov?

Pritom riešenie je rýchle a účinné. Nenechať telo vyčerpávať bojom s vírusom ani nestrašiť ostatných nakazenými. Je to utrieť stôl od prachu dezinfekčnou útierkou. Všetko živé je zlikvidované. Ak existuje ivermektín a bolo vyrobených údajne niekoľko miliárd dávok pre ľudí a z nich len cca 1600 malo vedľajšie účinky (jeden z milióna) zväčša súvisiacich s rozpadom parazitov (na ktoré je tento 40 rokov vyrábaný liek primárne určený), tak by bol hriech to nevyskúšať. Samozrejme po pár dňoch aktívneho boja tela s nepriateľom, aby sa naučilo vyrábať a používať protilátky. A potom všetky vírusy zlikvidovať, nech si telo trochu oddýchne, lebo nie len korunka tu poletuje vzduchom, ľudia sú neustále vystavovaní tlaku rôznych vírusov, baktérií či alergénov. Imunitný systém nie je ako hasiči, ktorí štartujú len na vyhlásený poplach. Imunitný systém a srdce sú orgány, ktoré sú v permanencii od narodenia, furt, stále. Vraj chutí po pomarančoch, ale ak ste niekedy rozhrýzli naraz viacero pomarančových semienok, bude to presnejšie. Alebo ak si pamätáte horkú chuť kvapiek proti kašľu Ipecarin, tak budete na to lepšie pripravení.

Že štát sa nevie postarať o cesty to už vieme, že má problémy s kvalitou železničnej dopravy tiež nie je žiadne tajomstvo. A že roky kašlal na zdravotníctvo sa ukázalo v plnej nahote teraz. Nie len, že je málo obvodných lekárov, nie len, že nemali od začiatku relevantné informácie, ako efektívne postupovať v prípade nakazenia vírusom SARS-COV2, nie len že štát zlyhal na celej čiare v otázke prevencie rizikových faktorov, ešte nás aj zamestnáva divadlom okolo vakcín, ktoré pravdepodobne doživotnú účinnosť mať nebudú. Môžeme si myslieť že politici sú hlupáci a niektorí tak aj skutočne vyzerajú. Čo keď ale politici chyby nerobia? Tak potom je namieste otázka Joža Ráža z Elánu: „Kto za koho kope?“

Nakoniec si ľudia budú musieť poradiť sami. Každý sám za seba aj ako ľudia navzájom. A uvedomiť si, že zdravie nie je zdravotníctvo ale schopnosť človeka ostať zdravý. Prostredníctvom potravín a spôsobu života.

Zostaňte vždy pozitívne naladení.