Potravinovú sebestačnosť začíname budovať od rodiny, nie od štátu

Pred poslednými parlamentnými voľbami na Slovensku na jeseň 2023 sa celkom často vo volebnej kampani prízvukovalo, že sa do krajiny denne dovezie viac ako tisíc kamiónov s potravinami. A že s tým treba niečo robiť. Že krajina je takmer úplne závislá od potravín z dovozu, čo predstavuje veľkú zraniteľnosť a nebezpečenstvo pre jej obyvateľov.

Súčasne s kritikou tohto stavu nezriedka zaznievali aj návrhy na riešenie. Od rozšírenia siete diaľníc, aby sa potraviny ľahšie dostávali k svojím konzumentom, až po hlasy volajúce po väčších dotáciách pre domácich poľnohospodárskych producentov. Teda ako vždy nič pre ľudí, len o tom, na čom sa dá zarobiť.

Dovolím si krátku historickú odbočku. Pred pár rokmi, kedy ešte Rusko nebolo otvorene naším nepriateľom, ale kedy sa v niektorých médiách objavovali správy typu, o ktorom som hovoril, že pripomínali rok 1905 vo Veľkej Británii, ktorá mediálne pripravovala obyvateľstvo na budúcu vojnu proti Nemecku a na to, aby túto vojnu nadšene schvaľovalo, sa v médiá objavili posmešky typu, že polovicu domácej spotreby ovocia a zeleniny si musia Rusi produkovať sami vo svojich záhradách, lebo Rusko je na tom tak ekonomicky zle, že nemá na to vybudovať siete supermarketov a distribútorov, ktorí by priemyselne produkované potraviny rozvážali po krajine. Nuž, aj Napoleon aj Hitler zistili, aké je Rusko veľké (šesť časových pásiem) a ako je to všade ďaleko… To len progresívne deti žijú vo svojich predstavách, lebo v škole nedávali pozor, nemajú radi memorovanie, nevedia jednoduchú matematiku ani kto bol prvý prezident prvého štátu Slovákov a Čechov. Internet je plný takýchto autentických videí, stačí pohľadať a zabávať sa. Takže načo by boli niekomu diaľnice a supermarkety, keď v okruhu sto kilometrov sú len dve dediny a žije v nich pár stovák ľudí? Všetko, čo potrebujú, si dopestujú, dochovajú a vyťažia v okolí. Nemusia vstávať na budík a „pichať“ si vo výrobe káblových zväzkov pre nemecké automobilky…

To, čo uniklo týmto posmeškárom je fakt, že tí ľudia sú vo veľkej miere sebestační. Nie sú závislí od toho, či z Nemecka príde kamión, akú cenu im v Nemecku nastavia ani na to, akú kvalitu potravín im poskytnú. A nemusia sa báť, že raz kamión nepríde, lebo „neposlúchali“. Bez ohľadu na kurz dolára alebo eura, bez ohľadu na aktuálnu cenu ropy a zlata oni vo svojich záhradkách majú tie isté kvalitné a chutné potraviny a stoja ich stále rovnako: trochu ich času, ktorého majú dosť, lebo nie sú otroci v kolónii.

Ako zvýšiť potravinovú sebestačnosť štátu

Ak teda denne Slováci dovezú tisíc kamiónov, teda 20 000 ton, teda 20 000 000 kilogramov potravín zo zahraničia, je to pri zaokrúhlených 5,5 miliónoch obyvateľov 3,5 kilá na osobu a deň. Nič?

Vždy som hovoril, že komunisti vedeli, aké veľké obchody potravín stačia. Nepredávali sa blbosti, len skutočné potraviny. A keď sa menej kupovalo, menej sa aj vyhadzovalo. Pravda, dnes by boli menšie tržby, menšie DPH a menšie dane pre štát. Takže má vláda skutočný záujem znížiť závislosť štátu od veľkého dovozu a tým predaja potravín? A čo by mala vláda urobiť, aby sa nemuseli toľké potraviny dovážať na Slovensko zo zahraničia?

Zástancovia globalizácie namietnu, že je výhodnejšie pestovať povedzme zemiaky a paradajky tam, kde je to ľahšie, jednoduchšie a lacnejšie a doviezť ich, ako doma pestovať za drahšie. No tak sa skúste opýtať zemiakárov na Spiši a Liptove, čo si o takomto postupe myslia. Aby jedna firma zarobila, tisícky pestovateľov musia schudobnieť. A čo v tom môže urobiť vláda? A chce vôbec?

Nezávislosť a sebestačnosť musíme začať od seba

Potravinová sebestačnosť štátu nestojí na troch zahraničných reťazcoch alebo troch domácich veľkoproducentoch. Stará podnikateľská poučka hovorí, že ak ste od niektorého dodávateľa závislý na viac, ako 20%, máte potenciálny problém. Rozbitie skoromonopolov na menšie celky by nebolo riešením, ani u predajcov ani u dodávateľov ani u pestovateľov.

Sebestačnosť, aspoň čiastočnú, a teda aj potravinovú bezpečnosť (z pohľadu dostupnosti, kvality, ceny a zdravotnej nezávadnosti) štátu budeme mať, keď budú sebestační jeho obyvatelia. Keď samotní občania nebudú musieť každý deň kupovať svoj denný prídel potravín. Pretože si potraviny dopestujú a dochovajú sami, doma. Nie každý všetko, ale každý niečo. Spolu to ale bude veľa a o toto množstvo bude možné znížiť dovoz potravin zo zahraničia. A tým aj vývoz peňazí, vyprodukovaných u nás, do zahraničia.

Často počúvam argumenty, že nie každý si môže (aspoň sčasti) pestovať sám doma. Podľa mňa je to výhovorka. Chápem, že ak niekto je vychytralý a chce sa živiť klikaním do počítača, akože manažérsky buzerovať svojich podriadených a večer si zájsť na pohárik či latéčko a tváriť sa ako majster sveta, ktorý vydrbal s každým a so všetkým, a za svoje „poctivo zarobené peniaze“ si platí drahý nájom v luxusnej nehnuteľnosti, jazdiaci na leasingovom aute, že takýto človek sa nebude „rýpať v zemi“, aby sa najedol. Tento web nie je pre sprostých. No ak niekto býva na dedine, práce veľa nemá, zato má kus záhrady za domom, ten má všetky potrebné predpoklady, aby si nejaké jedlo vyprodukoval sám, vo voľnom čase, kedy nesleduje sociálne siete alebo priblblé seriály v telke.

Pestovanie zeleniny na balkóne paneláku vo veľkom tiež nie je riešenie, skôr záľuba. No aj tak tento priestor dá nejaké to kilo paradajok a zopár paprík či uhoriek. Nehovoriac o reďkovkách či mesačných jahodách. Keď už chcete mať na balkóne truhlíky a niečo polievať, venujte sa zelenine, tá sa na rozdiel od kvetov, ktoré len pýtajú peniaze, dá aj zjesť. A zeleninový balkón môže byť rovnako pestrý a krásny, ako ten kvetový. Navyše je užitočný.

Nie každý má k dispozícii pozemok na pestovanie

No ale v minulosti mal. Pretože všetci, alebo skoro takmer všetci, pochádzame z vidieka. A kam sa podeli tie pozemky po predkoch? Za čo ste ich predali a za čo vymenili? A teraz sa sťažujete, že sú potraviny drahé, nekvalitné a ešte sa dovážajú z vonka? Ak niekto vidí svoje šťastie v Petržalke a čas trávi v každodenných dopravných zápchach, je to jeho voľba. Potom sa nemôže sťažovať, rovnako ako tí zo satelitných mestečiek, pripomínajúcich väzenské dvory, obkolesené vysokými betónovými plotmi. Títo nešťastníci za drahé peniaze kúpili maličké pozemky, na ktorých si postavili domy, ktoré patria bankám a nemôžu si tu zasadiť ani ovocné stromy ani pestovať zeleninu. Jednak nemajú miesto, jednak je vždy zatienené tými plotmi.

Každú zmenu v spoločnosti treba začať od seba. Nečakajme, že „niekto“ vyrieši problémy so zásobovaním, cenami či kvalitou potravín. Ešte stále sa dajú kúpiť vhodné pozemky za dobrú cenu, pravda, ak to nechcete v centre Bratislavy.

Oveľa ľahšie je proste začať využívať to, čo máme k dispozícii. Začať pomaly, postupne, najskôr v malom, neskôr pridať, pestovať si svoje potraviny sami na svojich pozemkoch, ktoré teraz z pohodlnosti nevyužívame. Nemusíte založiť hneď veľkú plantáž a pestovať úplne všetko. Začnite s jedným či dvoma vyvýšenými záhonmi, dvomi hriadkami, toľko koľko vám sily a čas stačia, pripomeňte si zabudnuté zručnosti. Každé kilo zeleniny, ktoré si dopestujete sami, nemusíte kupovať a platiť za to svojimi peniazmi. Len svojím časom, ktorý aj tak teraz len premárnite, či? Okrem potravín si môžete dopestovať aj vlastné čaje. Vlastne tie vám narastú aj samé, stačí ich vo vhodný čas len pozbierať a usušiť. Podmienkou je, aby ste nekosili trávu medzi stromami týždeň čo týždeň.

Na to, aby ste neskôr vedeli dopestovať potraviny pre celú rodinu, nepotrebujete veľký pozemok. Znova pripomeniem, že nemusí byť cieľom dopestovať všetky potraviny. Ale ak sa vám podarí znížiť závislosť od obchodných reťazcov len o jednu tretinu, tak sa bude jednať o nemalé sumy peňazí, ktoré nemusíte u nich minúť, teda ich nemusíte zarobiť alebo ich dáte za niečo užitočnejšie.

Ďalším dôležitým faktorom je rozdiel v kvalite kupovaných a doma pestovaných potravín. A ich účinkoch na zdravie človeka, ako je to popísané aj v tejto knihe. Nikto netvrdí, že kupované ovocie a zelenina obsahuje jedy. Len nie sú dosť dobré, na rozdiel od domácich. K vášmu lepšiemu zdraviu a fyzickej kondícii prispeje tiež častý pohyb na čerstvom vzduchu. A netreba sa báť náročnej driny. Regeneratívne a permakultúrne postupy pestovania sú dnes už dobre známe a dlhodobo overené a pestovať si vlastné potraviny pre čiastočnú nezávislosť je niečo iné, ako hrdlačenie predkov na roli v minulosti. Stačí pri práci trochu rozmýšľať, inšpiráciu nájdete napríklad na tomto webe o záhrakárčení.

Keď sa trochu viac postaráte o seba a svoju rodinu, zrazu nebude problém ani so štátom. Alebo sa vás to aspoň nebude týkať, či nejaký reťazec doviezol španielske paradajky, koľko stoja a ako (mizerne) chutia. Časom možno pochopíte aj vy, že jedlo jeme nie preto, ako chutí, ale preto, ako v našom tele pôsobí. Že ovplyvňuje naše zdravie. Že ste skutočne to, čo jete.

Že potravinová bezpečnosť je vaša zodpovednosť.