V čakárni ambulancie sa dejú občas veci a občas sa človek dozvie aj to, čo by ho nebolo nikdy napadlo. A tak keď ma udalosti zaviali nedávno aj do takéhoto priestoru, vypočul som si debatu, nad ktorou som ostal len nemo stáť. Snažil som sa tváriť neutrálne a keď som po chvíli vyšiel na ulicu, len som neveriacky v duchu krútil hlavou. Mal som trochu inú predstavu o potravinovej bezpečnosti niektorých ľudí.
Jeden človek tam vysvetľoval spolu so svojou partnerkou ďalšej pani, aká je potravinová banka neschopná. Zaujímalo ma to, lebo som kedysi čítal, že obchodné reťazce majú potraviny tesne pred koncom minimálnej trvanlivosti odovzdávať práve potravinovej banke, aby sa nevyhodili, ale mohli ešte poslúžiť chudobným ľuďom. Nikdy som nemal dôvod sa o problematiku osobne zaujímať, tak som bol zvedavý, ako to funguje v praxi. Cestoviny sú vraj tvrdé a konzervy po otvorení vraj páchnu. A keď sa sťažovali, vraj na Červenom kríži, údajne oni to distribuujú, vraj im odkázali, že ak sa im nepáči, nemajú to brať. Hm, neviem, nedokážem posúdiť, nemám informácie.
Ale aj pokračovanie rozhovoru bolo zaujímavé. Nasledovali ponosy na kvalitu ovocia a zeleniny v hypermarketoch a ich súčasnú nehorázne vysokú cenu. Pomaranče sú vraj kyslé, ako uhorky, biele hrozno, lebo modré im nechutí, sa nedá jesť a paradajky, aké sú drahé, tak nemajú správnu chuť.
Tu už som mal problém zachovať neutrálnu tvár. Ceny ovocia a zeleniny poznám len z letákov, ktoré sa k nám z času na čas dostanú, a ako chutí paradajka z obchodu či hrozno, to naozaj netuším, lebo ho nekupujem. Nie preto, že by som na to nemal, jednoducho to nepotrebujem. V sezóne si na záhrade dopestujeme zeleninu a ovocie v dostatočnom množstve na to, aby sme uspokojili nie len svoje chuťové poháriky, ale aj poriešilú tú potravinovú bezpečnosť. Paradajok by som v živote toľko nekúpil, keby som ich nepestoval, koľko ich dokážem v sezóne zjesť surových k raňajkám, k obedu aj večeri alebo len tak, ako zvykne reklama hovoriť o keksíkoch, „niečo malé“ a s nimi aj papriky. Podobne je to aj s hroznom, pestujeme desiatky odrôd, ktoré nie len dozrievajú postupne, ale aj chutia rôzne. Pomaranče kupovať ma nenapadlo už desiatku rokov, keď máme vlastné jablká, hrušky, slivky, čerešne, jahody, maliny, muchovníky, zemolezy, arónie, hlošiny, černice, ríbezle, egreše… Skrátka vitamínov plné misky každý deň.
Kde je pointa?
V tom, že ten sťažovateľ je vlastne takmer sused v ulici, kde máme našu vidiecku záhradu a kam dochádzame z mesta každý deň. On tam býva a má tam aj zariadenú dielňu, a podľa mnohých je veľmi šikovný a odborník. Pravda, pokiaľ nie je zaneprázdnený fľašou vína. Takže žije skromne, ak nechcem povedať, že je chudobný. A má rovnako dlhú a skoro tak širokú záhradu, ako my. Len tam má určite viacej stromov, ako našich 70. Doslova hotový les, z ktorého jeho priamy sused každý rok motorovou pílou odkrajuje to, čo sa mu nekontrolovane tlačí do jeho záhrady z neudržiavaného pozemku.
A kým my chodíme z mesta po práci na dedinu pestovať si svoje vlastné potraviny, on zo svojho neudržiavaného pozemku na dedine vozí sociálku do mesta, kde si kupuje podľa vlastných slov nechutné ovocie a zeleninu. A vo voľných chvíľa žongluje s fľašou vína.
Komentáre