Aká dôležitá je voda pre život si uvedomíme nie len na výlete, keď zabudneme doma fľašu s pitím, ale aj v záhrade, keď sa snažíme pestovať ovocie a zeleninu a počasie si zmyslí, že šesť týždňov v kuse nebude pršať. Pozeráme na oblohu, vyzeráme oblaky a čakáme, kedy tá voda spadne práve na naše políčka. Kedy sa uzavrie kruh kolobehu vody v prírode, ako sme sa to učili na vlastivede na základnej škole. A začíname pochybovať, že nás to učili správne.
Aby sme si pripomenuli, čo nám vtedy v škole vysvetľovali, použijem obrázok z Wikipédie. Možno si aj vy spomeniete na obrázok nakreslený učiteľkou na tabuľu. Dnes to majú deti jednoduchšie. Projektory, internet, počítače. A v podstate aj ja, nemusel som obrázok kresliť 😉
Takže poučka o kolobehu vody v prírode začínala tak, že z oblakov prší voda na zem, tu steká v malých potôčikoch z kopcov, tie sa spájajú do riečok a veľkých riek, v nich voda prúdi do mora, kde sa vplyvom slnka zohrieva a vyparuje, aby sa opäť dostala do oblakov, ktoré sa z mora dostanú nad pevninu. Kolobeh sa uzatvára a donekonečna opakuje.
Čo je v tomto príklade zle?
Keď sa pozriete von, tak zistíte, že dnes už vlastne nič. Voda, ktorá naprší na zem, okamžite odteká. Regulovanými tokmi, kanalizáciou zo striech aj betónových parkovísk, z odlesnenej krajiny, z polí oraných zhora dole namiesto po vrstevniciach. Prakticky nič vodu v krajine nezadrží, voda okamžite opúšťa prírodu a tečie veľkými riekami naozaj do morí.
Voda by mala v krajine ostávať. Odtekať pomaly. Aby stihla zavlažovať nie len lesy v kopcoch, ale aj polia a záhony, lúky aj pasienky. A aby sa mohla aj z nich vyparovať. To na jednej strane ochladzuje prostredie, na druhej vytvára oblaky pre ďalší dážď.
Tým samozrejme nemyslím, že by sa mali vytvárať bažiny a záplavy. Keď sa voda nahrnie a zastaví dole na rovine, je to problém. Ktorému sa dá predísť, keď hore sa tok vody spomalí. Keď napršaná voda z lesov, lúk a polí nezhučí rýchlo dole. Keď vsiakne do pôdy, medzi koreňmi, keď sa naplnia tône, rybníčky. A z nich sa pomaly uvoľňuje do krajiny, zavlažuje ju a ochladzuje.
Keď som cez deň v meste, betónovej džungli nie len panelákov a ciest, ale aj nákupných centier a parkovísk, tak aj po západe slnka je horúčava neznesiteľná. Všadesálajúce teplo, suchý vzduch. Úplne iné pocity mávam v záhrade. Zeleň všade okolo zmierňuje pocit tepla, keď slnko zapadá za kopec, zrazu cítim vlhký vzduch a príjemný chlad. Stromy ani lúka teplo po západe slnka nesálajú, ale uvoľňujú do ovzdušia vlhkosť a teplota vzduchu je nižšia. Na teplomeri o niekoľko stupňov, pocitovo výrazne viac.
Pamätám si ako malé decko, že odkvapové rúry z bytovky ústili pri zemi do trávy. Voda, čo napršala na strechu, po nich stekala dole a vsakovala do zeme. Dnes každá čatorňa musí ústiť do kanalizácie, aby nás mohli zdierať „stočným“ a zaplatili sme si devastáciu vlastného štátu rýchlym odvedením vody z krajiny do mora. Vysušujeme si zem. Keď príde leto, nemá sa čo z pôdy v mestách, ale už aj v moderných dedinách, vyparovať a ochladzovať vzduch. Už aj dedinské dvory pri domoch sa stávajú bezduchovou plochou zámkových dlažieb, zeleň nahrádza betón. A ten zvyšok, čo ostal, musí byť umelo zavlažovaný, lebo voda v pôde sa neudrží, je odkanalizovaná.
Možno oblaky z morí prinášajú životodarnú vodu. Ale aj plocha kontinentu je veľká, dosť na to, aby sa z nej vyparilo dostatok vody nie len pre lokálne búrky z tepla, ale aj pre obyčajný dážď. Keď ale všetku vodu z krajiny odvedieme rýchlo preč, neostane nám nič, len čakať na to, čo nám more pošle. A my mu to takmer okamžite pošleme späť.
Časť tej vody z kolobehu musí ostať u nás. Pretože bez vody nie je život.
Podobné články:
Komentáre