Klasický dedinský dvor okrem vstupu do domu zabezpečuje aj vstupy do kuchyne, myslím tým materiálne vstupy, potraviny a suroviny na prípravu jedál. A nie sú to len zemiaky a zelenina či bylinky, ale aj poctivé domáce mäso. Azda najjednoduchšie je chovať sliepky, je z nich dvojaký úžitok a veľa to nestojí ani času ani peňazí.
Aj my chováme sliepky len optimálny čas, teda že pokiaľ znášajú primerane dosť vajec, majú o všetko postarané a potom im doprajeme „horúci kúpeľ“ a neostýchame sa ich uvariť v polievke alebo upiecť v elektrickej rúre.
Kým zvládneme chov z vlastných kuriatok od kvočky, zatiaľ nakupujeme malé kuriatka, z ktorých si sliepočky vychováme sami. A pretože vieme, že musíme počítať aj s úhynom aj s tým, že časť kuriatok sa zmení na kohútov a vajíčka znášať nebude, nakupujeme vždy viac kuriatok, než plánujeme chovať nosníc. Zvyčajne dvojnásobok. Takže okrem mäsa z vyraďovaného chovu nosníc máme aj mäso z mladých kohútov. To všetko je plus k vajíčkam od nosníc, samozrejme.
Tento rok nám to vyšlo tak, že k deviatim sliepkam si nechávame jedného parádneho kohúta, dúfajúc, že budú kvočky aj dobre oplodnené vajíčka a z nich kopa kuriatok, a osem jeho bratov poslúži v kuchyni, časť už svoje poslanie splnila. Dva aj opustili našu domácnosť ako podarúnok. A keďže teraz chováme Plymutky, teda poloťažké plemeno, vieme že aj sliepky budú ťažšie, ako Dominanty, ktoré mali ledva 1,2 kila, a kohúti sú ešte väčší. Polročné aj mladšie kusy mali od 2,5 do 3,2 kila a mali by tie zvyšné ešte podrásť. To už je pekný kúsok v hrnci aj na pekáči. Nehovoriac o chuti 😉
Mať možnosť každý mesiac zarezať jedného kohúta alebo poriadne veľkú sliepku je slušný príspevok k potravinovej sebestačnosti rodiny. Dajú sa pripraviť na rôzne spôsoby s rôznymi prílohami, takže to nemusí byť jednotvárne jedlo. A keď sa nám minule ohlásila vzácna návšteva, povedal som to, čo bývalo na dedinách zvykom: „Zarežeme sliepku.“ Aj keď my sme zarezali kohúta, úplne bio a k nemu bola rovnako bio príloha z našej záhrady.
Komentáre