O blížiacom sa konci civilizácie sa hovorí snáď už od jej začiatku. Vždy sa nájdu ľudia, ktorí vidia jej nedostatky, vždy sa nájdu ľudia, ktorí sa pozerajú na svet pesimistickejšie, ako ostatní. A vždy sa nájdu ľudia, ktorí sa nám snažia poradiť, ako sa zachovať v prípade kolapsu civilizácie, či už náhlom alebo postupnom, ako prežiť a začať žiť v nových podmienkach. Paradoxne, hoci radia ako žiť po novom, vychádzajú zo starého. A prekonaného, mali by si opraviť svoje znalosti. A potom aj knižky.
Opraviť text na webe je jednoduché. Prepíšete, zmažete alebo doplníte, čo potrebujete a odteraz už všetci návštevníci internetovej stránky vidia aktuálny obsah, starý je nenávratne stratený (nie celkom, ale to je téma iného článku). Ak však hovoríme o kolapse civilizácie, musíme pripustiť, že internet nebude. Lebo nebude elektrina. Takže nebude čím nabíjať smartfóny, nebude čím napájať počítače, aby sme na internete niečo našli. Najmä však nebude elektrina pre prevádzku a chladenie internetových serverov a najmä, si myslím, prevádzkovatelia serverov a datacentier budú mať iné starosti, ako nám servírovať informácie. Budú sa snažiť servírovať potraviny svojej rodine a na nejaký internet sa môžu…
Avšak takej poctivej papierovej knižke sa baterky nevybijú. Môže síce prísť k inej úhone, ale rozumní ľudia vedia, že informácie a vedomosti majú cenu zlata. Najmä keď sa nie je koho spýtať a Google bude vypnutý. Ale dobrá knižka je dobrá aj v tejto dobe. Nie len si ju prečítať ako oddych po práci namiesto sledovania tupého programu v telke, ale aj pre obnovenie dávnych zvyklostí. Zo zvedavosti som si totiž prečítal niekoľko knižiek, ktoré radia, ako sa zachovať tesne pred, po a hlavne v nasledujúcom období, kedy prestane fungovať spoločnosť tak, ako ju poznáme a ako ju považujeme za samozrejmú. Teda keď nebude polícia, hasiči, ale ani vodárne a elektrárne, hypermarkety ani poliklinika. Keď nebude daňový úrad, ale ani zamestnávateľ a peniaze budú mať hodnotu podpaľača ohňa. Pokiaľ sme nemali len tie elektronické…
Jedno majú tieto knižky spoločné. V podstate popisujú život na gazdovstve tak, ako ho poznali koncom devätnásteho a začiatkom dvadsiateho storočia. Keď za výživu a zdravie rodiny bola zodpovedná rodina. Keď sa pre potraviny nechodilo do obchodu cez výrobný pás vo fabrike, ale na pole a do záhrady.
A tak sa medzi radami, ako si zaobstarať a udržať oheň, ako si zabezpečiť pitnú vodu a ako si postaviť provizórnu strechu nad hlavou dozvieme aj to, ako si zabezpečiť potraviny. Rybársky a poľovný lístok nebude mať kto kontrolovať, ale najmä pokutovať, a kto by sa odvážil, sám môže skončiť ako potrava divej zveri. Ale nad neistotou (ne)úspešného lovu stojí aká-taká istota pestovania „kultúrnych“ plodín. A knihy do neistých časov nám farbisto popisujú ako sa obilie, zemiaky, kukurica či zelenina pestovala pred stopäťdesiatimi rokmi a ako sa bude, bez elektriny, nafty, benzínu a strojov, pestovať vraj o päť, desať, päťdesiat rokov, niekedy v budúcnosti. V podstate ručne, prípadne s pomocou koňa či kravy, ak budeme mať čo do nich zapriahnuť, lebo poctivý starý pluh bude vzácnosťou.
Nemožno uprieť autorom snahu pomôcť všetkým preživším vyrovnať sa s budúcou situáciou a pomôcť im prežiť čo najdlhšie. V potu tváre chlieb svoj budeš dorábať. A tak v snahe vidieť nejasnú budúcnosť jasnejšie sa pozerajú do vzdialenej minulosti. A pre samé predvídanie nevidia, čo sa deje tu a teraz. Nevnímajú pokrok v podstate.
Regeneratívne poľnohospodárstvo
Snaha ľudí, ktorí rovnako videli neveselú budúcnosť ľudstva a neudržateľnosť „moderného“ poľnohospodárstva priniesla evolučné zmeny spôsobu obrábania pôdy tak, aby sa pôda zachovala, ale tiež jej produkčná schopnosť a teda aby bol dostatok potravín pre všetkých, hoci stroje poháňajú stále traktory a stále sa páli nafta. Lebo biopalivá sú síce fajn, ale nie je dosť polí na potraviny pre ľudí a súčasne pre repku do nafty či ovos pre kone. A tiež aby sa znížili náklady, lebo súčasná ekonomika je neúprosná, globalizácia rozsiahla a civilizácia funguje. Nedá sa spoliehať, že dnes vymyslíme metódu a zajtra sa svet zrúti a potom to bude fungovať. Musí to fungovať už dnes, musí to vychádzať v číslach a keby náhodou, bude to fungovať aj potom.
Zmena spôsobu obrábania pôdy, aby sa znova vrátila jej schopnosť viazať vodu a vyživovať pestované plodiny bez potreby umelého prihnojovania a bez potreby neustálym rozrývaním narúšať jej prirodzené regeneračné procesy, priniesla tiež úsporu pohonných hmôt aj pracovnej sily a znížila potrebu používať silné traktory a drahé špeciálne stroje a tiež odstránila potrebu umelých hnojív či ochranných postrekov. Proces postupnej zmeny bez ohrozenia výnosov produkcie trvá pár rokov, ale potom prináša a trvalé lepšie výsledky. A je to menej namáhavé a aj lacnejšie. Ja by som dodal, že ako stvorené pre budúcnosť bez súčasnej civilizácie a jej vymožeností.
Sejba do neoraných polí, ale do „ukončených“ medziplodín je jedným zo spôsobov bezorebného spôsobu poľnohospodárstva. Čo to znamená? Nepotrebujeme traktory, kone, kravy ani pluhy a teda netreba prácne rozrývať zem, vystavovať ju erózii a zvyšovať úniky dusíka do vzduchu. Stačí počkať, kým „burina“ vymrzne alebo ju pokosiť a zmulčovať. Zjavne autori takýchto bezpochyby užitočných informácií nepoznajú základy permakultúry v záhradkách a regeneratívneho poľnohospodárstva na poliach, inak by určite tieto na ľudskú aj zvieraciu energiu menej náročné spôsoby zapracovali do svojich príručiek, ako postupovať, keď bude naozaj zle. Lebo potom bude naozaj treba byť efektívny a neplytvať silami. Teda šetriť krmivom aj potravinami. A ľudskými kapacitami. Uvoľnenie kapacít z poľnohospodárstva pred vyše dvesto rokmi naštartovalo priemyselnú revolúciu. Kto nepozná svoju históriu, bude nútený si ju zopakovať a v načrtnutom prípade budú znalosti kľúčové.
Preto sú všetky knihy, popisujúce ako začať žiť „PO“ zrelé na prepísanie. Minimálne v časti o pestovaní plodín. Prečo sa vracať o dvesto či tristo rokov dozadu, keď vieme plynulo nadviazať na súčasnosť, len použijeme aktuálne dostupné nástroje. Princípy však môžu ostať bez ohľadu na stav civilizácie.
Komentáre