Moderný svet je komplikovane prepletený a sme jeden na druhom neuveriteľne závislí. Veď len také raňajky, čo to predstavuje za komplikovaný logistický (po starom „dodávateľsko-odberateľské vzťahy“) reťazec, ktorý končí nákupom čerstvých rožkov a mlieka v miestnych potravinách, či dnes skôr supermarkete, vrátane parkovania natankovaného auta… Ale veď to tak byť nemusí.
Častá odpoveď, ktorú slýcham je, že taká je doba. Hlúposť. Dobu robia ľudia. Jedni tým, že niečo robia, druhí tým, že nič nerobia (proti) a tolerujú to tým prvým. Takže podľa mňa doba je taká, akí sú ľudia. Ale ja nie som davový typ.
Podrobnejším pozorovaním skutočnosti človek ľahko príde k záveru, že „na vine“ je špecializácia. Na vine našej (vzájomnej) závislosti. Každý človek v práci robí jednu vec. Síce perfektne, ale len jedinú vec. Napríklad perfektne vypisuje excelovské tabuľky, ale netuší, odkiaľ sa berú čísla, ktoré tam dáva, či sú dobré, správne, presné, relevantné. A ani to, čo sa s jeho tabuľkami deje, kto prijíma rozhodnutia a aké budú mať tieto činy vplyv na iných ľudí alebo na jeho samého. Vo fabrike sústružník perfektne opracuje oceľovú guľatinu, ale netuší, do čoho ide jeho dielec, ako sa skladá celok ani ako funguje a či bude užitočný ľuďom alebo len jednému človeku (proti ostatným ľuďom). Skrátka špecializácia spôsobila, že každý ovláda niečo, ale o celku nevie nič a sám si neporadí. Ani s tými „obyčajnými“ raňajkami.
Tak takýto svet sa mi nepáči. Odmakať si svojich osem hodín a nestarať sa o nič. Som divný? Ako hovorí Jarda Dušek, „nevytváram takúto realitu“. Ja mám rád vo veciach jasno, rád vidím komplex, chcem o tom niečo vedieť. Nechcem byť len kolieskom v strojčeku, chcem poznať celý orloj a vedieť ho nie len opraviť.
Na čo je to dobré?
No ak sa orloj pokazí, viem ho opraviť, keď viem, ako celý funguje. A možno by som ho vedel aj celý znova postaviť. No dobre, to som trochu prehnal, predsa si nepostavím v záhrade vežu a v nej celý hodinový stroj aj s kalendárom. Ale vedieť postaviť drevenú vežu sa už hodí. No dobre, tak nie vežu, ale taký drevený prístrešok pri dome alebo krytú terasu či kurín, to už je iná káva. Ušetrí to okrem iného kopu piva pre robotníkov a peňazí pre majstra, ktorí by to stavali za vás. Aj keď s tým pivom to nie je také isté, nejaké som vypil po práci večer aj ja 😉 Skrátka vedieť chytiť do ruky elektrickú pílu alebo aj ručnú, dláto s kladivom či vŕtačku a dokonca vedieť s tým zaobchádzať mi dáva nezávislosť. Od tých, ktorí robia drevostavby na zákazku, ale večne nemajú čas (lebo majú dobre platenú robotu od tých „špecialistov“). Iste, musel som sa to všetko naučiť, nejaký čas to trvalo, aj som pokazil nejaký materiál (a zvyšky využil inde), ale dnes keď si v nedeľu večer povieme, že chceme prístrešok na západnej stene domu, tak ďalšiu nedeľu večer posielam fotku zastrešenej konštrukcie 😉 A nejaké „dodávateľsko-odberateľské vzťahy“ a „dĺžka logistického reťazca“ môžu byť pre mňa sprostým slovom 😀 Navyše práca s drevom vonia a pohladiť si rukou kvalitné drevo je radosť.
Ale nie o mojich tesárskych skúsenostiach som chcel písať, keď začínal tento článok. Chcel som o tom, že si odkrojím z kváskového chlebíka dva krajce. Chlieb nieje z obchodu v strede dediny, kde ho ráno doviezla dodávka z veľkopekárne z druhého okresu, kde ho museli pekári v noci upiecť. Je z chladničky, kam sa dostal z rúry mojej priateľky, ktorá ho upiekla. Rozmixovaný tvaroh môže byť od susedov, ktorí majú kravu. Šunku a plátkový syr si zatiaľ stále kupujem, lebo sa učím pomaly 😉 ale papriky, paradajky aj uhorky už roky pestujeme sami. A tento rok pribudli aj vajíčka od sliepok z vlastného chovu.
Keramiku sa vyrábať nechystáme, ani ja nie som fanatik. Ale čaj v šálke je tiež z miestnych zdrojov. Bylinky nám tu rastú v tráve, ktorá v záhrade prevláda a je kosená mozaikovo, ako sa dnes moderne nadáva. Máme vlastnú studňu. Zdravie je tu všade na dosah, stačí si odtrhnúť (pravda, predtým bolo treba sa trochu postarať).
A dať si takéto raňajky pri rannom slnku na čerstvom vzduchu je na nezaplatenie.
Hreje ma nielen čaj, ale aj vedomie, že toto všetko si dokážem zaobstarať sám nezávisle. Pokazila sa pec vo veľkopekárni? Vypli im plyn? Odišla prevodovka na dodávke? Vodič ostal v karanténe? Z veľkoskladu nedoviezli „čerstvú“ zeleninu do hypermarketu? Predavačky štrajkujú za lepšie pracovné podmienky? Na benzínke je palivo len na prídel? Iná katastrofa v logistickom reťazci? Zdraželi elektrinu? Nebodaj zdvihli ceny potravín na dvojnásobok?
Čo z toho sa ma týka pri schopnostiach a možnostiach, ktoré mám a zručnostiach, ktoré som nadobudol? Čo z toho ma vyruší pri popíjaní kávy po raňajkách? Že nie som vysokocenený špecialista v odbore, ktorému nikto naokolo nerozumie?
Tak takto ja vidím svoju nezávislosť a postupnú cestu k nej. Doba je taká, akú ju robia ľudia. Ak máte základný výrobný prostriedok, teda pôdu (mali ste to šťastie, že ste ju zdedili a rozum, že nepredali alebo ešte viac rozumu, že si kúpili sami), môžete začať klásť jednotlivé piliere svojej nezávislosti tým, že sa budete menej špecializovať a viac porozumiete celku. Že zvládnete viacej činností a poradíte si sami. Toľko, koľko vám aktuálna situácia dovolí. A výhovorky, že je málo času? Obávam sa, že onedlho budeme mať všetci toho času aj nazvyš. Len nie všetci budú mať základný výrobný prostriedok a zručnosti, ktoré na jeho obsluhu budú potrebné.
Majte pekný deň a robte dobu takou, akú ju chcete mať.
Podobné články:
Komentáre