Na hubách som bol v živote len niekoľkokrát. Vždy s niekým z mojich známych, pretože okrem kuriatok a dubákov iné huby nerozoznám. A preto ich sám ani nezbieram, lebo viem, že často medzi jedlou hubou a jedovatou je malý rozdiel. No budem musieť začať na zlepšovaní svojich znalostí popracovať. V záhrade nám totiž na jar ale najmä teraz na jeseň rastú desiatky húb. Možno by obohatili náš jedálny lístok. A možno ani nie.
Občas dostaneme čerstvé huby od ľudí, ktorým dôverujeme, vtedy si na nich skutočne pochutnáme. Naše huby v záhrade ale nechávame voľne rásť a tešíme sa z nich. Pravda, pokiaľ nám ich niekto na lúke nerozkope, len tak z roztopaše, ako vlani. Asi čo najskôr dokončíme ohradenie horného ovocného sadu, lebo sa tam na náš vkus premáva veľa ľudí, nerešpektujúc súkromné vlastníctvo.
Huby v záhrade rastú pravdepodobne na miestach, kde sú v zemi zvyšky koreňov starých stromov. Keď sme záhradu kúpili, v hornej časti oplotenej záhrady už žiadne stromy neboli, len dva zvyšky kmeňov a sem tam nejaký rozpadnutý peň. A suché stromy približne v polovici, teraz sú tam záhony.
Keď skončilo suché leto a v jeseni sa tráva začala po západe slnka rosiť a sem tam aj spŕchlo, objavili sa huby naozaj vo veľkom počte. A keďže tráva nebola vysoká, rýchlo vykúkli nad ňu.
Vidím to tak, že popoludní budem musieť zlanáriť niekoho zo svojich známych, kto sa v hubách vyzná, aby s nami išiel do záhrady a poradil nám, čo s nimi. Či sa dajú zjesť. Uvariť, opražiť alebo nasušiť. Alebo sú to huby, ktoré možno dobre vyzerajú v tráve, ale jesť ich radšej netreba. Dobrým vodítkom môže byť, či si z nich bude tiež chcieť zobrať domov do kuchyne 😉
